Do šestice všetko dobré

V prvý deň to bolo určite počasím. Vždy tvrdím, že neexistuje škaredé počasie, čosi pekné sa dá nájsť na každom jednom. Ale keď je šero od rána do večera tretej poobede a potom hneď tma, celý deň zamračené a k tomu sa pridá ešte pár elementov, vedela by som si to predstaviť aj lepšie. Na druhý deň mi kvôli dažďu premokli topánky, to je jasné. Na tretí deň som to začala pripisovať hormónom. Na štvrtý deň vonku fúkalo, bolo zamračené, ale bolo mi fajn. Nálada sa začala zlepšovať. Áaale, to by som nebola ja, keby som si opäť neskomplikovala život. 

Dnes je deň piaty, ja mám už všetkého dosť. Nechcem sa trápiť pre hlúposti, nechcem sa hádať, nechcem plakať. Už večnosť som nefotila a začínam pociťovať absťák. Som večne nevyspatá. Naše andulky mám chuť zabiť, keď začnú ráno škriekať. Potrebujem niečo tvoriť, hocijakú maličkosť z látky alebo vlny, len tak... Bodol by aspoň týždeň voľna v škole, kedy by som si nemusela vôbec nič pripravovať. Som nenapraviteľný prokastinant (alebo ako to inak povedať? trpím prokastináciou?) a dosť mi to naťahuje dĺžku učenia a pracovania, verte mi (inak, vždy to slovo zabudnem, buď mi príde na myseľ protektorát alebo protagonista). Svieti slnko, no viem, že o chvíľu zapadne, a to je blbé. No aspoň nebudem mať výčitky svedomia, že nemám dobrú náladu, keď je vonku tak pekne. Na počasie sa takmer nikdy nepozerám, tak sa nechám prekvapiť, ako bude zajtra. Snáď ma čaká do šestice všetko dobré.

Ak ste sa dočítali až sem, neberte ma príliš vážne. Však každý má občas deň blbec, nie? A ak sa vám čítať nechcelo, tak nech vám radosť spravia aspoň tieto fotky. Majte pekný deň :)