Keď zelená upokojuje

Povedala som si, že sa pokúsim nepísať sem negatívne veci, že môj blog bude mojím veselým pozitívnym miestom. Nie vždy to však ide takto jednoducho. Však som len človek. A ešte by som tu asi dlho nič nepridala, keby som sa mala riadiť podľa tohto hesla.

Na blogu som preskočila Vianoce, sviatok, ktorý tak milujem. Vlastne ani neviem prečo (ho tak milujem). Dokážem sa naň tešiť ako malé dieťa, lebo mi v hlave bežia predstavy milých usmievavých ľudí, chutných koláčikov a krásnych darčekov. No keď je realita iná a ľudia nie sú ani milí, ani usmievaví (na ostatnom by až tak nezáležalo, a myslím to úprimne), moje nadšenie postupne klesá, až dosiahne hodnotu úplného znechutenia. No možno na to zabudnem a o rok sa budem tešiť rovnako naivne ako vždy. A možno budú o rok ľudia iní. (Neznášam písať abstraktne, keď chcem vyjadriť tak veľa konkrétnych vecí v mojej hlave, no zároveň o nich nechcem nikomu povedať.)

Občas sa túžim ocitnúť na nejakom tichom mieste, niekde v prírode, najlepšie sama s foťákom. Pomáha to, keď nechcem na nič myslieť. Vtedy iba vnímam všetku krásu naokolo, pokoj, ktorý potrebujem a ticho. Nepočujem nič a nikoho, možno vtáky v kroví a vlastné myšlienky, ktoré mi ale nevadia, lebo sú iné, než medzi ľuďmi.

Fotky sú z jedného čarovného miesta, na ktoré sa občas dívam z okna domu, no je odo mňa ďaleko. A často si pri západe slnka predstavujem, že tam som. Fotky sú z toho miesta pri západe slnka. Nevyšli všetky tak, ako som si predstavovala, ale aspoň niečo. Dúfam, že ďalšie budú lepšie. Dnes som tam totiž bola zas, bola hmla a opäť ma ohromovali tie čisté línie zelenej a šedej a nič viac. A neviem sa rozhodnúť, kedy je tam krajšie.