Čas uteká

Chytá ma panika, že moje vysokoškolské prázdniny bežia rýchlejšie, než by som chcela, že mi čas uniká pomedzi prsty a že nič poriadne nestihnem. Keď som mala skúškové, v hlave som mala milión nápadov, čo robiť, čo písať, čo fotiť a pod. Lenže paradoxne, keď nechám môj mozog na pár dní oddychovať, zlenivie tak, že ani do tvorivej činnosti sa mu nechce :D Dôkazom toho je aj moja aktivita na blogu, ach... 

Včera som si pratala na poličkách nad pracovným stolom v snahe vytvoriť si minimalistické čisté miesto. Momentálne je tam síce poriadok, ale o minimalizme sa hovoriť nedá :D Proste nemám srdce zbaviť sa vecí, ku ktorým mám vzťah alebo ktoré sú potrebné alebo dôležité, chápete... A proces upratovania, ktorý by inak trval 15 minút, mi zabral pár hodín, lebo som sa prehrabovala vo všetkých zápisníkoch. Spomenula som si na svoje haiku, ktoré som písala celkom často a zistila som, že mi to vlastne chýba. Kto nevie, haiku je krátka trojveršová básnička s prsne určenými slabikami a nejakými pravidlami. Znie to možno obmedzujúco, no práve to mám na haiku najradšej, že sa musím myšlienke venovať tak dlho a pozorne, až ju sformulujem do takej podoby, s ktorou som spokojná. A je to aj celkom uvoľňujúce sa nejakej myšlienky zbaviť tým, že ju napíšem.

Keď som bola v puberte (mamka vraví, že ja som pubertu nemala), hanbila som sa za všetko, čo som napísala, zápisníky som schovávala, básničky vo worde heslovala, no chápete to. Ale už som veľká, vylievam si dušu na blogu a nehanbím sa, ha! Možno vám aj ukážem nejaké staršie haiku, keď ich už spomínam (nemusíte chápať):

Som uzavretá

v divnom svete rozprávok,

je mi tam dobre.

Šteklia ma v očiach.

Možnože chcú rozosmiať...

Ako by mohli?

Šťastie, ten pocit.

Chcem ho chytiť do siete

a už nepustiť.

Spomínam, lebo

dnes večer svieti mesiac

tak nádherne. Však?

Každý raz za čas

zašliapne svoj štvorlístok,

no nevie kedy.

Aby som nebola na seba taká prísna, tak som mala aj iné aktivity okrem pozerania seriálu, hrania hier a čítania blogov a knihy. Napríklad sme mali stretko zo strednej na chate. Najskôr som myslela, že ani nepôjdem, ale dobre že som šla! Nielen, že bolo dobre, aj niektoré zlé vzťahy sa zlepšili (z mojej strany), aj som sa udobrila s tými, s ktorými som bola pohádaná. Jedinou nevýhodou bola únava a chrapľavý hlas (party hard do šiestej rána + spievanie nahlas každej jednej pesničky, haha). S mamkou som bola na vernisáži objektov a "obrazov" poľských umelcov, takže po nejakom čase aj kultúrne vyžitie bolo. A mám nové vlasy po xy rokoch, dala som sa na ofinu! Aj som si kúpila svetlo modručký tangle teezer a moje vlasy sú tomu veľmi vďačné. (Pf, a to som si myslela, že nemám čo napísať!)

Ilustračná fotka mojej ofiny :D Samozrejme, keď si vyžehlím vlasy.

Ak ste došli až na koniec, tak vám tlieskam! A teraz, ako žijete vy?