2. 4. 2014

Flower power

Na jari je jednoznačne najkrajšie to obdobie, keď všetko začne kvitnúť a vzduch nádherne vonia. Keď k tomu svieti slnko a je príjemne teplo, dá sa sedieť na lavičke, len tak sa prechádzať bez skrehnutých rúk, tak je to ešte lepšie. Vtedy zabudnem aj na svoju alergiu na pele (čo tam po nej), prežijem aj to, že stromy bzučia (resp. včielky v stromoch, ktorých sa bojím) a že ma sem tam niečo rozhodí. Aj to, že párkrát do týždňa vstávam o pol piatej ráno (dobre čítate). Má to svoje výhody. Napríklad že počujete vtáčikov spievať vo svojom najrušnejšom období dňa. A inak asi nič. Ale čo tam po tom. 

Novinkou môjho života je, že brigádujem (preto občas vstávam tak skoro). A občas je to drsné, keď je toho viac do školy, no zatiaľ to zvládam. Najväčším problémom je môj spánok. Paradoxne, čím skôr mám ráno vstať, tým neskôr zaspím. Testujem ukľudnujúci čaj, možno časom zaberie.

Vždy však zvýši čas na mikrovýlety do prírody. Lebo medzi štyrmi stenami izby a dvoma polovicami notebooku sa nedá vydržať celý deň. Keď so mnou nemá kto ísť, vyberiem sa hoci aj sama. Pobehujem si ako psycho [sajko] na lúke a snažím sa zachytiť svoju radosť z kvetov. Zaostrenie pri autoportrétoch level milión, radšej sa nevyjadrujem.

Fascinujú ma zvuky, ale aj ticho lesa, ktoré mi pripadajú istým spôsobom desivé. Stála som na okraji lesa a búšilo mi srdce, akoby som sa chystala vstúpiť na zakázané územie. Les pritom vyzeral mierumilovne, dopadalo naňho zapadajúce slnko, stovky vtákov si čvirikali. Niekedy mi pripadá, že ľudia sú tak civilizovaní, tak si zvykli žiť v meste, že príroda alebo les konkrétne sa stáva podivným miestom. Teda, hovorím za seba. Prírodu milujem, ale cítim sa zvláštne, keď som v nej sama. Akoby som bola v inom svete, bez ľudí, kde žijú len zvieratá schované v tráve, v lístí, v konároch, za kopcom. Z toho iného sveta mám husiu kožu, zvýšený tep a divný, až adrenalínový pocit. Zvláštne, ja viem. Bola by som do lesa vkročila, keby mi v tom nebránil potôčik. Možno to tak malo byť, tvoril pomyselnú hranicu. A možno tam pôjdem inokedy.

Nechcem pôsobiť ako weirdo, ani ako prílišný optimista, ale v rámci ochrany mojich čitateľov prispievam radšej v dobrej, alebo aspoň neutrálnej nálade. Dojmy si zachovávam, ale formulácia viet by mohla byť iná. Ale čo, keď už je vonku, tak sa z toho tešme a buďme optimisti :)

6 komentárov:

  1. Nádherné fotky :). Já to mám s přírodou moc podobné, když jsem v ní sama.

    OdpovedaťOdstrániť
  2. Úplne najkrajšie fotky ... všetky do jednej i tá mierne rozostrená ...

    OdpovedaťOdstrániť
  3. joj, krásne, desivé....a pri tom sme v náručí matky prírody a mali by sme cítiť úplný pokoj.....

    OdpovedaťOdstrániť
  4. s tou prírodou si to vystihla, je to až neuveriteľné koľko tvárí má svet. a fotky máš krásne ako vždy :)

    OdpovedaťOdstrániť
  5. Úžasne opísané, to o civilizácii a lese ako zvláštnom mieste... A asi som sa práve zamilovala do poslednej fotky! Krásne :)

    OdpovedaťOdstrániť