Šťastie

Občas píšem priamo v hlave. Z ničoho nič ma prepadne myšlienka a vety sa tvoria a ukladajú v nelineárnom poradí, no aj tak dávajú zmysel. Mne dávajú zmysel. Všetko je geniálne. Väčšinou sa pokúsim si to zapamätať. Veľakrát som si už imaginárne trieskala hlavu, že som si svoje nápady nezapísala a zabudla ich. A ak som si ich zapísala, tak som si trieskala hlavu, že som zabudla tie hlavné veci, že vety už nejdú poskladať, že všetko je úplne obyčajné.

Minule nám vypli prúd. Od rána do poobedia. A mňa prepadla myšlienka. Neurobila som chybu, začala som písať rovno. A po dlhom, veľmi dlhom čase to bol skvelý pocit. Nezáleží na tom, že po opätovnom prečítaní sa mi celá poviedka zdala naivná a prikrátka. Veď ľahšie bude ju prepísať, myslím. V ten deň nešiel prúd dlho. Na notebooku s dochádzajúcou baterkou som stihla napísať poviedku a dokončiť ročníkovú prácu, potom si upratať, oprať jemné veci v rukách a uháčkovať kúpeľňový košík. Keď zapli prúd, skysla som do večera na sociálnych sieťach. Myslím, že mi neprospievajú. Buď ich zanedbávam (Pinterest čaká na milión obrázkov odložených v počítači, Blogger na mňa vyčítavo pozerá a podobne), alebo na nich trávim príliš veľa času stalkovaním.

Každopádne, zistila som, že som šťastná, keď robím veci, ktoré ma robia šťastnou (aké prekvapenie), a že veci, ktoré ma robia šťastnou, môžem robiť aj vtedy, keď nie som úplne šťastná. Dobré nápady ma prepadávajú, keď som spokojná a nič neriešim (ten lepší prípad), alebo keď mám zádumčivú melancholickú náladu. A v tom druhom prípade ma šťastnou môže urobiť aspoň pocit zadosťučinenia, chápete. Nechcem to zakríknuť, ale v poslednom čase mám pocit, že všetko je akési lepšie, že som častejšie šťastná bez dôvodu, len tak. Lebo niekedy je to u mňa problém. Ale teraz akoby všetko bolo nejaké iné, lepšie. A aj keď občas prídu veci, ktoré ma vykoľaja, zdá sa mi, že ich zvládam lepšie a že sa mi ľahšie vracia do normálu.

Napriek tomu, že mám skúškové a škola mi nedovolí nudiť sa, robím aj veci, ktoré ma tešia. Môžem písať a fotiť, to mi robí radosť vždy. Hoci niekedy objavím fotografov, ktorých tvorba ma príjemne zarazí a potom sa cítim hrozne, že nikdy niečo také nedosiahnem, alebo čítam blogy, ktoré ma inšpirujú a bavia a potom pozriem na svoj, ach, napriek tomu budem vždy rada fotiť a písať. No mám pocit, že sa už opakujem, takže to bude end of story.

Postaršia fotka na záver, ktorá síce nemá ideálnu kompozíciu, no napriek tomu mi už dlho robí radosť a neobjavila sa tu.

Aj u vás bolo dnes tak pekne?