Svetlo

Neviem ako u vás, ale u nás je nádherne. Slnko zapadá neskôr, ráno sa ukazuje o čosi skôr, školu mám 2x do týždňa, po dvoch týždňoch choroby sa opäť trochu hýbem a cítim, že to má neskutočný vplyv na moju náladu. Dnes som dokonca vyvenčila nášho neposlušného psa a neprišla o rozum. Radosť mi robia aj také maličkosti ako nový šampónik či balzam na pery, a ja dúfam, že to takto ostane čo najdlhšie.

Hoci som si zimu predstavovala viac snehovejšiu, už som si zvykla na ten pocit jari vo vzduchu. Akurát som sneh nestihla poriadne nafotiť, no čo už. Niekoľkokrát som sa pokúšala odfotiť myšiaka, ktorého vídam priamo z domu (nie som síce ornitológ, ale podľa veľkosti a typického škreku ho budem takto nazývať). Občas si len tak sadne na strom na poli, na ktorý mám z diaľky výhľad, no kým sa k nemu dostanem, tak odletí, alebo ho čosi vyplaší. Ani nechcite vedieť, akú dokonalú scenériu som premeškala - kopa snehu, polohmla, osamelý myšiak na strome v poli, ááách... No nie vždy sa také veci proste podaria.

O mojich trampotách s jesennými fotkami som vám už určite veľakrát písala. Proste nie a nie odfotiť les v jesenných farbách tak, ako si to predstavujem. No aspoň som sa o to pokúsila, tak vám takto oneskorene ukazujem výcuc jesene, čo som nafotila. Dokopy zahŕňa 3 výpravy za dobrým svetlom a krásnou prírodou.

Viete ako vznikla posledná fotka? Celkom vtipný príbeh. Najskôr som nestihla autobus, ktorým som sa chcela dostať čo najbližšie k lokalite. Ušiel mi tesne pred nosom, samozrejme. Tak fajn, šla som domov a sadla na bicykel, ktorý má už svoje roky. V polovice cesty som si pri nešikovnom prehadzovaní zhodila reťaz. Ako správna samostatná žena som si to, samozrejme, chcela sama opraviť do pôvodného stavu. Výsledkom boli čierne ruky a zopár krvavých škrabancov. Akoby mi celý vesmír dával najavo, že nikam nemám ísť. Nevzdávala som sa. Nebola som až tak ďaleko, tak som si zamkla bicykel pri najbližšom obchode a vyšla na ten kopec peši. Blížila som sa ku krásne osvetlenému lesu, bolo to to svetlo, čo som potrebovala. Už som bola tak blízko, a čo sa nestalo. Oblohu zakryl taký veľký mrak, že potom bolo zamračené niekoľko dní... Svetlo zmizlo, a tak som naštvaná cvakla aspoň jednu fotku, aby som si mohla povedať. že som nešla zbytočne. Čakala ma dlhá cesta domov, počas ktorej som ešte musela tlačiť bicykel. :D Ale aj také veci sa stávajú. A kto ma pozná, tak vie, že nabudúce by som sa na podobnú výpravu vybrala zase. Niekedy sa síce nezadarí, no väčšinou z toho aspoň niečo dobré vzíde a prinajmenšom mám aspoň prechádzku, haha.