Starec a mesto

Pamätáte na súťaž, o ktorej som písala už skôr? Jej názov bol Literárne príbehy na fotografiách a konala sa dva dni po mojich štátniciach, takže som ju na istý čas vypustila z hlavy. Stresovala som pre niečo iné, na súťaž prišiel rad až tesne pred jej konaním. Aby sme boli na mieste načas, museli sme s mamkou vstať o 2:45 (ráno), seriózne. Nechápem, ako som si celý deň udržala toľko energie, ale až do večera som nebola vôbec unavená. :D Mali sme príjemnú cestu vlakom, ktorá zbehla ani neviem ako, keď sme sa na izbe zložili, išli sme na obed do Slnečnej záhrady (kde chodíme takmer vždy, keď v BA prespávame) a ani sme sa nenazdali, volali sme si taxík na Ružinov, kde sa konala súťaž.

Bolo by to na dlho, ak by som mala opísať celý priebeh, ale celé to bolo veľmi milé, najmä ľudia boli milí. Nerátala som s tým, že niečo vyhrám, lebo o tom malo rozhodnúť hlasovanie ľudí, a ja väčšinou nevyhrávam, ak hlasujú ľudia. O to viac som bola prekvapená, keď zaznelo moje meno. Ešte stále sa teším z krásnych cien a rozmýšľam, akú fotoknihu si vytvorím. Z čoho som však bola dojatá viac, boli reakcie ľudí. Prihovárali sa mi organizátori, sponzori, ale aj staršie panie - jedna z nich dokonca tiež súťažiaca. Nečakala som, že môj fotopríbeh vyvolá v ľuďoch také pozitívne reakcie a že ich tak osloví. A o čom vlastne bol? Inšpirovala ma jedna z mojich obľúbených kníh, Starec a more. Príbeh som však spracovala skôr symbolicky a prirovnávala som niektorých starých ľudí z mesta k Santiagovi. Vystavenú som mala len jednu fotku, no keďže mám nafotený celý príbeh, rada by som sa s vami oň podelila. Na fotkách je môj úžasný dedko, ktorý mi ochotne zapózoval. V deň súťaže mal náročnú operáciu a o to silnejšie bolo pre mňa prezentovať fotku s ním, no nakoniec všetko dobre dopadlo. Nižšie už oficiálny text a všetky fotografie. Dajte mi vedieť, čo si o ňom myslíte. :)

Text k fotopríbehu

Mnoho starcov prežíva svoj boj, podobne ako Santiago. Ten bojoval s morom, no dôchodcovia žijúci v meste často bojujú so sebou samým, s mestom, so spoločnosťou, každý deň bojujú o svoju dôstojnosť.

Zvyknú byť sami, pretože rodinu majú buď ďaleko, alebo všetci chodia do práce a do školy. Tí starci nechcú byť nikomu na obtiaž, a nechcú sa ani podvoliť starobe. Preto sa snažia dôstojne žiť, hoci im to samým ide niekedy ťažko. Ak by sa však vzdali, čo by im zostalo zo života?

Často sú úplne iní ako ostatní ľudia. Sú rozdielni ako rybári a ryby, a predsa takí podobní. Aj Santiago vravel, že ryby sú jeho bratia. Mladí ľudia takýchto starcov často prehliadajú, berú ich len ako starcov, neuvedomujú si, že to boli kedysi ľudia ako oni. A tak sa niekedy starí cítia ako v mori plnom ľudí, cítia sa tam prirodzene, no zároveň sami ako na otvorenom mori.

Iste, mnoho starcov je otravných, keď sa vám z ničoho nič prihovoria a stále sa sťažujú – na dnešnú dobu, na choroby, na celý svet. Niektorí starci sú úplne obyčajní a pokojne plávajú starobou, no niektorí sú vnútorne plní života a cítia krivdu, že ich svet prehliada.

Možno by im bolo ľahšie, keby im niekto pomáhal, ako si Santiago prial spoločnosť chlapca. No často musia bojovať a zvládnuť to sami, jednak vo svojom vnútri, ale aj fyzicky, keďže už toľko nevládzu.

Mám pocit, že ich niekedy vidím. Keď idem autobusom a sledujem ľudí, občas zazriem nejakého starčeka alebo starenku, ktorí pre mňa vyčnievajú z davu. Vidím im to na očiach, ktoré majú iskru mladosti, a rozmýšľam, aký mali život a akí sú vo vnútri, a chcela by som ich poznať. Santiago a tí starci ma inšpirovali k môjmu foto príbehu.

Starec vedel, že popláva ďaleko, nechal za sebou pach pevniny a vesloval do čistej rannej vône oceánu.

Všetko na ňom bolo staré s výnimkou očí. Tie mali rovnakú farbu ako more a ich pohľad bol veselý a nezlomený. 

Každý deň sa začína znova. Je lepšie mať šťastie. Ale ja to radšej robím poriadne. Keď sa potom na vás šťastie usmeje, ste na to pripravení.

Nahlas povedal: „Keby som tu tak mal toho chlapca.“ Ale nemáš, pomyslel si. Máš tu iba sám seba.

Rozhliadol sa po mori a odrazu si uvedomil, aký je sám.

„Hovoril som tomu chlapcovi, že som zvláštny starý chlap,“ povedal nahlas. „A teraz nastala tá chvíľa, keď to musím dokázať.“ Že to už dokázal tisíckrát, nič neznamenalo.

 „Človek nie je stvorený, aby prehrával,“ povedal nahlas. „Človeka sa dá zničiť, ale nie poraziť.“

 „Musíš sa rýchlo uzdraviť, pretože sa toho môžem veľa naučiť, a všetko ma to môžeš naučiť ty. Ako veľmi zlé to bolo?“ „Veľmi,“ povedal starec.