26. 12. 2016

Keď nasneží

Ráno som sa zobudila do zasneženého dňa. Sneh bol úplne všade a naozaj sa nedal ignorovať. A ja si vravím, musím ísť von. Nechce sa mi, ale musím ísť fotiť, musím zachytiť tú nádheru, už len kvôli sebe. Ktovie, dokedy ten sneh vydrží, veď už teraz mám pocit, že je to skôr výnimočnosť než bežná súčasť zimy. Pôjdem len neďaleko, za dom. Idem, sneh mi praská pod nohami. Je zľadovatelý zvonku a mäkký zvnútra. Ako pampúšik. A ja idem, idem ďalej, až si poviem, že musím ísť na tie kopce predo mnou. Tak idem. Áut na ceste je málo, vidno, že sú sviatky. Zasnežená cestička je plná drobných stôp, laicky dedukujem, že zajačích a líščích. Všade ticho, len moje šušťanie vetrovky a vŕzganie tašky od zrkadlovky, ktoré mi dodáva paranoidný pocit, že nie som sama, no pritom mám celú tú prírodu pre seba. Na chvíľu, kým nevyjdem zadychčaná hore a nezistím, že mrholí, a tak musím spraviť tých pár záberov, nabrať dych, chvíľu len tak postáť a dívať sa okolo seba, a potom sa vybrať domov. Cez cestu, kde vzduch nie je taký čistý ako hore a cez chodník, kde sú len moje stopy. Minimálne dnes som tam bola prvá.


6 komentárov:

  1. Nádherné fotografie, ách, ja by som teraz tak rada šla do lesa sa na to všetko popozerať!

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Ďakujem! :) Snáď si na to nájdeš čas, oplatí sa vybehnúť do prírody :)

      Odstrániť
  2. Krásne fotky krásnej prírody. Aj rozprávanie bolo veľmi príjemné :) A už teraz sa teším na ďalšie ;)

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Ďakujem, Rebeka :) Ak nájdem tie správne slová, tak sa tu určite objavia!

      Odstrániť