Starec a mesto

Pamätáte na súťaž, o ktorej som písala už skôr? Jej názov bol Literárne príbehy na fotografiách a konala sa dva dni po mojich štátniciach, takže som ju na istý čas vypustila z hlavy. Stresovala som pre niečo iné, na súťaž prišiel rad až tesne pred jej konaním. Aby sme boli na mieste načas, museli sme s mamkou vstať o 2:45 (ráno), seriózne. Nechápem, ako som si celý deň udržala toľko energie, ale až do večera som nebola vôbec unavená. :D Mali sme príjemnú cestu vlakom, ktorá zbehla ani neviem ako, keď sme sa na izbe zložili, išli sme na obed do Slnečnej záhrady (kde chodíme takmer vždy, keď v BA prespávame) a ani sme sa nenazdali, volali sme si taxík na Ružinov, kde sa konala súťaž.

Bolo by to na dlho, ak by som mala opísať celý priebeh, ale celé to bolo veľmi milé, najmä ľudia boli milí. Nerátala som s tým, že niečo vyhrám, lebo o tom malo rozhodnúť hlasovanie ľudí, a ja väčšinou nevyhrávam, ak hlasujú ľudia. O to viac som bola prekvapená, keď zaznelo moje meno. Ešte stále sa teším z krásnych cien a rozmýšľam, akú fotoknihu si vytvorím. Z čoho som však bola dojatá viac, boli reakcie ľudí. Prihovárali sa mi organizátori, sponzori, ale aj staršie panie - jedna z nich dokonca tiež súťažiaca. Nečakala som, že môj fotopríbeh vyvolá v ľuďoch také pozitívne reakcie a že ich tak osloví. A o čom vlastne bol? Inšpirovala ma jedna z mojich obľúbených kníh, Starec a more. Príbeh som však spracovala skôr symbolicky a prirovnávala som niektorých starých ľudí z mesta k Santiagovi. Vystavenú som mala len jednu fotku, no keďže mám nafotený celý príbeh, rada by som sa s vami oň podelila. Na fotkách je môj úžasný dedko, ktorý mi ochotne zapózoval. V deň súťaže mal náročnú operáciu a o to silnejšie bolo pre mňa prezentovať fotku s ním, no nakoniec všetko dobre dopadlo. Nižšie už oficiálny text a všetky fotografie. Dajte mi vedieť, čo si o ňom myslíte. :)

Čo je nové

Hoci mám kvantum fotiek, ktoré čakajú na publikovanie, dnes o inom. O tom, ako ma deprimuje, keď si rozkliknem históriu blogu a vidím tie malé čísla, ktoré znamenajú počet článkov za mesiac. Trocha som to tu zanedbala. Mala som veľa myšlienok aj fotiek, ktoré som mohla zdieľať, ale bola som na tom tak, že sa mi už nechcelo nič. Ako keď musím čítať veľa vecí do školy a potom sa mi nechce čítať už ani beletriu. Snáď chápete. Ale ako som si všimla na niektorých blogoch, tak v tom nie som sama. 

Čo sa dialo za ten čas, čo svet o mne nevedel? :D Písala som bakalárku o blogoch. Takže som blogy sledovala, ale skôr z "vedeckého" hľadiska. A aj toho som mala potom na istý čas dosť, haha. No som spokojná s témou, ktorú som si vybrala. Až na tie posledné dni plné úprav a formalít sa mi o tejto téme písalo dobre. Bála som sa, že to bude ako keď si dáte obľúbenú pesničku na budík, no stále sa mi blogy nesprotivili, takže je to OK. :D V piatok ma čakajú obhajoby, tak držte palce!

V apríli som sa opäť zapojila do Akademického Prešova s dvomi poviedkami. Tento rok som sa snažila ešte viac ako minulý a bola som so sebou celkom spokojná. Termín som stihla, poviedky boli miliónkrát skontrolované a mala som pocit, že sú aj celkom dobré. Tak "po pysku" som nedostala už dávno. :D Mali ste vidieť môj výraz, keď pán kritik povedal, že je to ako z červenej knižnice, a že je to vlastne takmer rovnaké ako texty mojej kamarátky, ktorá sa tiež zapojila. Vtedy som trocha onemela a len plieštila oči. Inak som sa toho veľa nedozvedela, iba som zistila, že je všetko až na formálne hľadisko zlé. Uf. Mala som v hlave toľko argumentov, ktorými som sa chcela obhájiť, ale povedala som si, že je to zbytočné. Načo niekoho presviedčať, že som do poviedok dala nejakú skrytú myšlienku, že to vôbec nie je také, ako oni tvrdia. Keďže som čítala poviedky mojej kamarátky, vedela som, že naše texty sú úplne iné. Nechcem byť paranoidná, no vtedy som mala pocit, že ako jediné zúčastnené dievčatá v súťaži nás proste hodili do jedného vreca a prirovnali nás k Matkinovi, čo mala byť akože urážka, lebo populárna literatúra je zlo. Popravde, ak by som mala písať ako Matkin a predávať toľko kníh ako Matkin, tak by som bola len rada. Nič proti pánom kritikom, ale v duchu som si potom aj trošku ponadávala. Pripadala som si nepochopená a zavrhnutá a mala som pocit, že už nikdy nič nenapíšem. Aj keď som si vravela, že je to somarina, že je to len názor dvoch ľudí, že nie je nič zlé na tom písať populárne, ak ma bude čítať veľa ľudí, pochmúrnych myšlienok som sa istý čas nevedela zbaviť. Vždy, keď som dostala impulz niečo napísať, zasekla som sa, lebo som si predstavila ich tváre, ako hodnotia moje populárne poviedky akoby vystrihnuté z červenej knižnice. :D Je mi jasné, že nie som taký skill ako Dobrakovová či Kundera, ktorí tiež písali veľa o vzťahoch (odporúčam knihy Prvá smrť v rodine a Smiešne lásky), no skrátka nemám pocit, že je to so mnou také zlé. Nemôže byť. Minulý rok som do súťaže poslala oveľa oveľa slabšie texty a aj som niečo vyhrala, tak ako je to možné? A mimochodom, červená knižnica to nebola, to si o mne nemyslite!!!

Omnoho úspešnejšia som bola v inej súťaži, ktorá kombinuje fotografiu s literatúrou, Literárne príbehy na fotografiách. Myšlienkou súťaže bolo fotograficky spracovať nejaký knižný príbeh. Často si vytváram obrazy, keď čítam knihy a táto téma bola ako stvorená pre mňa. Nakoniec som si vybrala novelu Starec a more, lebo príbeh ma veľmi zasiahol. Spracovala som ho však skôr symbolicky a ako modela som použila môjho dedka, ktorý sa mi na to nesmierne hodil. Súťaž sa ešte len bude konať, a to 18. júna o 15:00 v Knižnici Ružinov v Bratislave. Ak ste z Bratislavy alebo budete mať cestu okolo, budem rada za podporu. Vystavených budem mať 8 fotiek, ku každej z nich "pasuje" jeden citát z knihy. A k tomu moja vlastná interpretácia. Ak vás to zaujalo, viac si môžete prečítať tuto (hoci tam nie je všetko a text mi trochu zle skopírovali), a zároveň ma podporiť likom na fotku. Budem vám veľmi vďačná! Po súťaži sa určite podelím aj s ostatnými fotkami a s príbehom k fotografiám.

Okrem toho som opäť začala trochu tvoriť hand-made vecičky. Najväčšiu radosť mám z peračníkov, ktoré sú šité z ľanovej látky a potlačené vlastným vzorom inšpirovaným babkinými starými vzormi na vyšívanie. Viac o vzniku si môžete prečítať tuto, peračníky nájdete tradične v mojom Sashe obchodíku. Momentálne dokončujem zápisníky s motívom mapy, nimi sa neskôr tiež pochválim!

Inak teraz prežívam jedno z najstresujúcejších období v mojom živote. O cca týždeň ma čakajú štátnice, a ja by som si normálne priala, aby som ich mohla písať hneď. Som zavalená papiermi a zošitmi a je toho mega veľa, ale viem, že v tom nie som sama. Už len nech to skončí (hlavne úspešne), nech si môžem konečne vydýchnuť a venovať sa naplno aj iným veciam. Je toho toľko, čo by som teraz chcela robiť! Len dúfam, že keď budem mať konečne voľno, tak nezleniviem a naozaj to všetko budem robiť! 

Ďakujem za zastavenie, ak ste došli až na koniec. Majte sa krásne a nabudúce už očakávajte nejaké fotky :)

Neočakávané zistenie

Neočakávané zistenie minulých dní je, že školské podujatia vedia byť veľmi fajn. Napríklad, neviem, prečo som už minulý rok nebola na Unipofeste, teda na univerzitnom hudobnom festivale. Musím povedať, že aj menej známe kapely hrali výborne, len ľuďom trvalo trošku dlhšie, kým sa rozhýbali. Mne s kamoškou nie, radosť sme urobili jednej začínajúcej skupine, keď sme si šli trošku zaskákať dopredu už zo začiatku :D Dostala som posledné pivo zadarmo, ešte sa mi nestalo, že by som mala také šťastie, haha. Všetci, čo stáli v rade za mnou, už mali bohužiaľ smolu. Sedeli sme si na tráve a bolo nám dobre, robili sme bublifukové bubliny a každý mal z toho radosť. 

O deň neskôr ma čakalo trochu viac stresujúce podujatie, Akademický Prešov. Keďže som poslala nejaké texty na hodnotenie kritikom, šla som aj na literárny seminár, kde sme si kritiku mali vypočuť. Keď ide o veci, ktoré napíšem, tak sa správam ako idiot. Tisnú sa mi slzy do očí, keď mám o tom rozprávať a trasú sa mi ruky a búši srdce, keď sa o tom rozpráva niekto iný. Ale zvládla som to a myslím, že mi to dalo veľa. Napočudovanie som dostala čestné uznanie a štyri knižky k tomu (ktoré si už trónia na novej poličke na knihy). Síce som sa neumiestnila, ale aj taký malý úspech ma veľmi potešil po toľkej kritike, čo som si vypočula. Celé to trvalo tri hodiny a ja som úplne zabudla, že som neobedovala a že by som v paralelnom vesmíre mala byť hladná. Stres robí svoje. Čo ma najviac pobavilo, boli reakcie dvoch účastníkov, ktorí nemali byť veľmi na čo hrdí, no práve tí sa najviac hádali a argumentovali, prečo je ich tvorba dobrá, aj keď nie je. A naopak, víťazka kategórie poézia sa mi zdala veľmi skromná, hoci určite mala byť na čo hrdá. Tak to už asi chodí. Každopádne, cítim sa taká nakopnutá, že minimálne mesiac budem mať intenzívnu chuť písať. Tak snáď mi to vydrží aj do obdobia po skúškovom, keď na to bude čas! 

Žijem!

Ani som si neuvedomila, ako dlho som nič na blog nenapísala a že tu začína byť poriadne mŕtvo. Ale viete, ako to chodí. Občas človek nemá na nič náladu a najradšej by presedel/preležal celý deň (ak sa vám to nestáva, tak závidím), inokedy nepustí škola (mám pocit, že tento semester mi od začiatku nedáva vydýchnuť), potom mám iné aktivity a napokon som rada, keď si po všetkých povinnostiach oddýchnem. Navyše nie a nie dofotiť film, aby som tu aspoň fotky nahodila. Nie, nie je to také hrozné, ako sa zdá, len občas sa to všetko nejak skombinuje. Ale aj počas mĺkveho obdobia som žila, tu sú dôkazy:

Katka Nedoroščíková ma spolu s mamkou už raz fotila a vznikli z toho krásne fotky. O to väčšia bola moja radosť, keď ma ona sama oslovila ešte na jeseň, že by ma chcela fotiť opäť, no trochu inak. Nejako nám to nevychádzalo, no koncom februára sme fotenie konečne zrealizovali a ja som sa nevedela dočkať na výsledky. Viac fotiek môžete nájsť na jej blogu, pokukajte pokojne aj ostatné, je na čo sa pozerať! 

Počas jarných prázdnin sme sa boli takmer celá (aj širšia) rodina lyžovať. Túto zimnú sezónu prvý aj posledný krát. A veru že sme si to užili! Ako to už býva, prvýkrát som zo svahu zliezla pomaličky, opatrne, potom sa to pomaly rozbehlo (v rámci mojich možností) a ostali len boľavé nohy a veľká radosť zo športu. Samozrejme, nechýbalo varenie guľášu, prechádzka lesom, kúpalisko, zábava na chate a tak. Budú aj Zenitové fotky!

Po nejakom čase sme si s mamkou vyrazili niekam von, konkrétne do prešovského Harley Davidsonu na oslavu dňa žien. Neskutočne príjemný interiér, milá premilá obsluha, kopec krásnych motoriek, značkové oblečenie, kvietok do ruky, uvítacie drinky zadarmo, skvelá rocková kapela, tanec, spoznanie príjemných ľudí, pečené kurča... Skrátka skvelý večer :)

Momentálne som stále v prúde školských povinností, no na niektoré sa celkom teším, hlavne na zaujímavé projekty. Veľmi veľmi chcem písať aj niečo vlastné, no v poslednom čase dokážem zo seba dostať len príliš osobné veci (aj to v blbej nálade :D), ktoré napíšem spontánne a do väčších vecí sa mi nechce. Motivuje ma aspoň Akademický Prešov, kde by som rada niečo poslala, zaujímala by ma odborná kritika, tak snáď dovtedy niečo zo seba vypotím.

A čo vy? Stíhate školu aj koníčky a popritom blogovanie? Mne sa to v poslednom čase nedarilo (ani sledovať ostatné blogy), ale dobrá správa je, že mám vyvolaný film a un peu času, tak to také hrozné najbližšie dni možno nebude :D 

Žijem si

Ja viem, že svoje útulné miestečko na internete, svoj blog, zanedbávam. Našla by som si milión výhovoriek, prečo je tomu tak, verte mi. Napríklad, že ako študentka mám málo času, že mám veľa iných starostí a v neposlednom rade som trochu lenivá. Ale len trošku trošičku. Dnes som si ten čas našla, stihla som ísť aj fotiť a ešte sa chystám robiť veci do školy. Veď treba, keď sa zápočtovky a všetky termíny blížia...

Posledných pár dní som kultúrne žila. Bola som na retro párty s kamoškou a popri niektorých outfitoch som si nepripadala vôbec retro (také namakané boli :D). Ale sranda bola, hoci som takmer nikoho nepoznala a nič som nepila. Vyhrala som v tombole retro popolník s Marilyn Monroe (ešteže nefajčím), hoci som mala zálusk na sympatické dózičky :D Tancovali sa retro tance, z bufetu sme si kupovali pochutiny za bony a proste tak... :)

V rámci školy sme boli dobrovoľne na divadelné predstavenie Návšteva starej dámy a neľutujem, bolo to skvelé. Napriek tomu, že sme mali zašité miesta na balkónikoch a vedľa nás staré babky vkuse kecali (a potom sa sťažovali, že nepočuli), užili sme si to. Hoci mi (asi ako jedinej) vadila postava moderátorky, ktorá parodovala Judínyovú. Áno, bolo to vtipné, asi som divná, ale viac by sa mi to páčilo bez nej. Lebo keď som mala slzy na krajíčku a dojemne som všetko prežívala, zrazu nastúpila ona a všetci sa začali smiať. Keď ja som chcela plakať. Chápete ma, že?

Túto sobotu som v našom meste organizovala Zónu bez peňazí. Skvelý projekt, ktorý sa konal v jeden deň vo vyše 50-tich miestach na Slovensku. Škoda len, že prišlo 5 a pol ľudí (trochu preháňam, ale v skratke málo). Hlavne kvôli tomu, že som sa spoľahla na druhých (však keď mi nasľubovali propagáciu) a potom na to akosi zabudli. Iba som si pripomenula, prečo veci najradšej robím sama. Ale aby som nebola taká kritická, tých pár ľudí, čo prišlo, prinieslo celkom pekné veci a skoro všetko sa vymenilo/rozdalo. Aspoň že tak.

Založila som si účet na Etsy. Nemám veľké oči, ale prečo to neskúsiť? Niektorí šikovní ľudia tam predali dosť veľa fotiek. Za vyskúšanie nič nedám (vlastne hej, ale aj tak to stojí za to).

Vďaka mojej milovanej škole som objavila ďalšie skvelé knižky (už sa nestíham sťažovať na to, že nemám dočítané svoje vlastné). Prvá sa volá Kristove šoky, má nevábny obal a aj názov taký všelijaký, ale vo vnútri je vtipná, miestami aj smutná v tej svojej realistickosti. A posledná poviedka v nej boduje. Druhú knižku som len včera dočítala, nesie názov Smiešne lásky. Sú to poviedky o láskach, ktoré v podstate vôbec nie sú smiešne, lebo pri jednej som sa úprimne rozplakala (ach, to som proste ja). Obe odporúčam. Škoda, že neexistuje čosi ako ČSFD pre knihy, tak vám dávam odkazy na Martinus, keby vás zaujímal popis, cena a to, či sú na sklade.

Inak si žijem fajn, zvykám si na zimu (nie je to také hrozné), snažím sa plniť si všetky povinnosti... A hoci blogy komentujem pomenej, ešte ich stíham aspoň čítať :)

O jednej módnej prehliadke

Už skoro týždeň sa vám chystám napísať o charitatívnej módnej prehliadke, ktorá sa konala v nedeľu 17. novembra v Prešovskom PKO. Bola to už VIII. prehliadka firmy DAMA - Mária Mačová a zúčastnila som sa jej už asi štvrtý krát aj ja! :D Z veľkej časti ju organizovala moja mamka a predviesť sa prišli aj aktuálne Missky. Aj program bol skvelý, napríklad také Duo Farsa, Michaella alebo Olympic revival, hra na saxofóne počas prehliadky svadobných šiat... V Prešove je to už známa módna prehliadka, pozrieť sa prišlo dosť veľa ľudí, aj pekná suma sa vyzbierala (peniaze poputujú štyrom sestrám).

Fičali sme od rána, večer som už ledva stála na nohách, ale stálo to za to. Všetci boli veľmi milí, či už modelky, alebo naši vizážisti, kaderníci, hostia, sponzori... Bol to naozaj krásny večer. Ak by vás zaujímalo viac, písalo sa o tom na čas.sk, Prešov 24, pis.sk, na Pluske, v Korzári, v Plus 1 deň a ktovie kde ešte. Záznam je dokonca na TV7. Som rada, že aj v takom menšom meste ako Prešov sa konajú rôzne kultúrne podujatia na vysokej úrovni. A viete čo? Práve pozerám záznam a spomínam :)

Udalosti tohto týždňa

O ktorých musíte vedieť, inak prichádzate o veľa. (Trošku irónie musí byť.) Tak napríklad, že:

• Pred týždňom v sobotu bol u nás Deň otvorených dverí v pivovare Šariš. Chodíme tam každý rok, odkedy som malá, lebo to máme pod nosom. Pivo je lacnejšie, kapely nie sú na zahodenie, počasie vyšlo a na pamiatku som si doniesla odznak, tam vyrobený. Ľudia ich brali na tony, veď keď je niečo zadarmo... :D
  
  
  
• V nedeľu sa konali Šarišské hradné hry, kde tiež takmer nikdy nechýbame. Ľudí milión, sokoliarov sme už nestihli, ale výlet je to vždy fajn (až na tie otlaky). Hore sme si oddýchli, dali klobásky, cukrovú vatu, pivo a tak... Popozerali na atrakcie, vystrelila som si z luku a cítila som sa pri tom ako Neskrotná :D (Občas si pozriem aj rozprávku, no čo :D)
  
  
  
  
  
• Vyrobila som zatiaľ ten najpodarenejší zápisník, na ktorý som patrične hrdá. Čakajú ma ešte 2 do série, popravde si s tým dávam na čas, ale aspoň je ten výsledok dobrý :)
  
  
  
  
• Mamkina kolegyňa chcela podarovať malým dvojičkám náramky, tak som vymyslela takéto na viazanie. Snáď sa budú páčiť :) A zo zvyšku šnúrky pokus o macramé náramok pre mňa.
  
  
  
  
• O týždeň má dedko veľkú oslavu 70-ky a na to sa treba aj patrične pripraviť. Pri spoločnom nakupovaní s mamkou a babkou to napokon vyhrali tieto šaty. Na postave vyzerajú ešte lepšie :D + červené doplnky, ojojoj, už sa teším :)
  
  
  
  
• Objednala som si tento krásny ruksak, škola sa blíži a tie ozrutné ťažké kabelky, čo nosím, mi naozaj nerobia dobre.
  
  
  
  
• Budem súčasťou nášho miestneho mesačníka - Veľkošarišan! Možno sa vám to nezdá také veľkolepé, ale ja sa tak teším! :D Už v októbrovom čísle bude niečo mnou písané :)) Motivuje ma to písať viac vlastných vecí, lebo som to v poslednom čase zanedbávala. A tiež si pravdepodobne precvičím spravodajské písanie :)
• Včera som si zabehla taký menší okruh a dobre som nevypľula dušu. (Druhý beh dokopy, odkedy mám bežecké tenisky :D) Po tom, čo sa moje telo spamätalo a dala som si sprchu, som ale pocítila zázračný príval endorfínov :D Keby ma tak nebolela noha, tak v tom snáď aj pokračujem :D

A veľa iných maličkostí, podstatností i nepodstatností som zažila, ale už je toho snáď dosť :) Majte peknú sobotu! :)

Posledné dni

Za posledný týždeň sa stalo všeličo. Napríklad:

• Búrka spôsobila, že nám na štyri dni nešiel internet a ja som stresovala, ako budem prispievať na blog a ako budem blogy čítať. Paradoxne, ďalšia búrka (tá o 4 dni) nám internet prinavrátila a ja som zrazu nevedela, čo napísať :D
• Bola som na prešovské Imaginácie a veľmi sa mi to páčilo. Hoci, poviem vám, oveľa viac by sa mi to páčilo, keby ľudia vpredu stojaci boli tolerantnejší a čupli si, to by som aj videla viac.
• Bola som na Dobrý festival, hoci len na jeden deň a na jeden koncert. Hádajte ktorý! Na IMT Smile, samozrejme. Ten podľa mňa vždy stojí za to. Na žiadnom inom koncerte nebudete 10 minút spievať Cingi lingi bom :D
• Začala som pravidelne cvičiť (áno, zase). A od štvrtka v tom ešte stále pokračujem, takže to už je čo povedať.
• Neužívala som si slnko, lebo som sa kvôli liekom nemohla opaľovať. Damn it!
• Začala som čítať Bieleho tesáka, no zatiaľ som ho vždy čítala len v autobuse, keď som si krátila chvíle. A to už som skoro v polovici :D Myslím, že keď ho dočítam, navštívim po dlhom čase knižnicu a odídem s plnou taškou.
• Len tak som leňošila, lebo si to môžem dovoliť, veď mám prázdniny (na toto sa veľmi ľahko zvyká).
• Robila som veľa nepodstatných vecí, napríklad hrala hry alebo pozerala filmy, je to fajn.

Ako prežívate tieto dni vy?

Či už máte prázdniny alebo vás ešte len čakajú, alebo musíte byť v práci, dúfam, že sa máte fajn :)

Ako dopadol Kotlík Open

Ak by vás náhodou zaujímalo, ako dopadol včerajší Kotlík Open, tak dopadol na jednotku! Teda, áno, skončili sme na prvom mieste! :D Hoci nakoniec vyhlásili kopec symbolických cien a dve druhé miesta, kde sme sa umiestnili aj my, to už nevadí :) Náš guľáš sa predal za hodinu a pol vďaka nášmu skvelému marketingu a la "Neobchádzajte nás, veď poďte ochutnať, neoľutujete!", vďaka dobrej pozícii na trhu guľášov a samozrejme vďaka nášmu skvelému guľášu! :D Ľudia k nám chodili na odporúčania ostatných, ktorým chutilo, nič nás vtedy nemohlo hriať pri srdci viac :) Aj ostatní sa snažili a naozaj bolo z čoho ochutnávať, zúčastnených tímov bolo cca 15 (alebo aj viac?).

A viete čo ešte? Mamka sa poriadne popálila na komíne nášho kotlíka a ja som si do prsta zaryla dosť veľkú triesku, ktorú som si za pochodu musela vybrať. Všetko ale dobre dopadlo ;) Domov sme si každá z kuchárok odniesli dve sponzorské zástery, jedno tričko a odznak, ale hlavne dobrý pocit. :) Vyzbierané peniaze pôjdu deťom v núdzi, aby aj oni mali pekné prázdniny, pekná myšlienka akcie.

Ani sme nestihli sfotiť náš guľáš, tak skoro sa predal.

Výlet do botanickej záhrady

Zo svojho zatiaľ krátkeho prázdninového, nazvime ho to do listu si môžem odškrtnúť aj návštevu botanickej záhrady v Košiciach. S priateľom som tam bola dnes, hlavne kvôli motýľom a bolo tam krásne! :) Celý deň nám svietilo slnko (možno ho bolo až veľa, ale lepšie, ako keby pršalo), do Košíc sme išli novým vlakom a na desiatu sme si dali čučoriedkovú buchtičku (teta v pekárni bola veľmi milá, ja to veru viem oceniť!).

V botanickej záhrade bolo krásne, veď viete, samé kvety a rastliny a tak... A v miestnosti, kde boli motýle, bolo naozaj tropicky teplo a vlhko, priam neznesiteľne, ale vydržali sme to :D Motýliky som fotila ostošesť a dúfam, že z tých fotiek aj niečo bude, lebo moje objekty sa ustavične hýbali :D Na obed sme boli v indickej reštaurácii a mala som kuracie mäso s najsuprovejšou indickou omáčkou, akú som si len vedela predstaviť.

Taaakže, keď sa vyvolá film, rada sa s dnešnými fotkami pochválim, ak budú stáť za to :)

A bonusová fotka na záver. Takto sa s mamkou pripravujeme na Kotlík Open, ktorý bude v sobotu (budeme súťažne variť v kotlíku) v Prešove. Ušili sme si (OK, mamka ušila) prúžkované kuchárske čiapky. Budeme nezameniteľné, ha :D

Víkend v Bratislave

Cez víkend som bola s mamkou v Bratislave. Keďže sme z východu, museli sme vyraziť veľmi skoro a domov sme sa vracali zase veľmi neskoro. Počas cesty vo vlaku som dokonca prečítala celú knihu (ďalšiu od Coelha, ach...).

Keď sme sa ubytovali, boli sme už vyhladnuté. Našťastie nám veľmi milá recepčná v hoteli poradila skvelú reštauráciu, kde sme si dali fantastické cestoviny. Čašníčka bola milá, jedlo skvelé a interiér ma úplne dostal - presne ten štýl, ktorý mám rada. Starý dom prerobený na reštauráciu mal drevené podlahy, drevený strop, knižnicu, kamenný bar, všetko také čisté a pritom útulné... Volá sa Slnečná záhrada, keby ste to niekde hľadali. :)

Večer moju mamku čakala prehliadka dizajnérky Gabriely Giotto. Celé sa to konalo v hoteli Sheraton. Akcia dopadla skvele, modely boli krásne... Ja som nepredvádzala, iba som dokumentovala a pozerala sa. :)

V nedeľu sme izbu opustili, odniesli si kufre na stanicu a vybrali sa "objavovať" staré mesto. Ja som v ňom ešte nebola, tak som sa tešila. Áno, fotila som sa pri tých sochách, kde sa fotí každý :D Kým sme prešli mesto, nohy nás riadne boleli, ale išli sme ešte okolo Dunaja peši k Eurovei a tam sme si niečo kúpili. Neskôr uvidíte aj fotky zo Zenitu, len musím dofotiť film. :)

Keď sme si sadli do vlaku smerom domov, aj sme boli rady. Po celom dni sme si oddýchli, ja som dočítala druhú polovicu knihy, hoci som bola unavená. Doma nás čakali ocko s bratom a hneď sme išli spať, lebo veď v pondelok do školy a roboty... Ale bolo nám dvom super, taký víkend raz za čas dobre padne. :)