Spišský hrad na Veľkonočný pondelok

Veľkonočný pondelok sme zakončili výletom na Spišský hrad. Je to taká slovenská klasika, no naposledy sme tam boli už veľmi dávno, takže ako pri predošlej návšteve Betliara - všetko bolo pre mňa takmer nové. Na rozdiel od Betliara sme však po celý čas stretávali tých istých zopár ľudí, často sme okolo seba nevideli nikoho. Možno to bolo veľkou rozlohou hradu alebo počasím, ktoré bolo celý deň veľmi premenlivé a každú chvíľu to vyzeralo, že sa strhne lejak (nič také sa napokon nekonalo), ja som sa však nemohla sťažovať.

Teda... až na to, že sme sa na hrad vybrali cestou z mesta, teda tou dlhšou cestou, do kopca, okolo celého hradu. Aj na hrade to boli samé schody, takže na konci dňa som nechápala, že to moje boľavé koleno zvládlo. Doma som si potom už len ľahla a oddychovala až do večera, čo vlastne nebolo veľmi dlho. :D Napriek menšej fyzickej záťaži sme si zachovali po celý čas dobrú náladu a ja som sa teraz, takmer po dvoch týždňoch, rada vrátila k týmto fotkám. :)

Silvestrovský výstup na hrad

Je neskoro pripomenúť si Silvester v polovici januára? :D Snáď nie, lebo o tieto fotky sa určite chcem podeliť. Sú z tradičného silvestrovského výstupu na Šarišský hrad a ak by bol Silvester len takýto, úplne by mi to stačilo. Príroda, dobrá nálada, trochu pohybu, trochu alkoholu... :D Čím ďalej, tým menej ma bavia megalomanské oslavy, veľké davy ľudí a povinnosť vo veľkom oslavovať len preto, lebo sa to tak robí. Silvester bol aj tak super, Nový rok až tak nie. Ale ja nie som poverčivá a rok 2017 bude taký, aký si ho každý urobí, takže je to v pohode. Snáď sa vám fotky budú páčiť a ak by vás zaujímalo niečo viac o výstupe na hrad, dočítate sa to tuto. :)

Kúsok leta

Zašli sme si po kúsok leta, ktoré máme takmer za domom. Tesne pred západom slnka, keď má pole najkrajšiu farbu. Až takú, že nevnímam okolité domy, ktoré clonia vo výhľade, lebo nechávajú štrbinku presne pre jeden osamelý strom. Niekedy zabúdam na pocity, ktoré mám pri rýchlych foto-výpadoch z domu, preto som rada, že som si ich prednedávnom pripomenula. Lebo občas naozaj stačí tak málo, vybehnúť von a tešiť sa z maličkostí, pretože všetko je v poriadku. Slnko je nezvyčajne veľké a oranžové, večery na balkóne sú tak príjemné, kníh na čítanie mám dosť, stačí si len vybrať z poličky. Stačí nepremýšľať zbytočne veľa, nebičovať sa pocitmi viny, ak som na svoje pomery málo produktívna, ale miesto toho sa pozitívne motivovať. 

Budem si užívať ďalšie kúsky leta (nie že chcem, nie že sa budem snažiť, budem!), lebo napriek tým neznesiteľne horúcim dňom je leto super, ak si ho rozložíme na drobné. Sú to výlety, dovolenky, veľa voľna (priveľa voľna!), za ktorým nám bude potom aj tak smutno, knihy, seriály... (Doplňte si ďalšie vlastné aktivity :)) Proste mám pocit, že tohtoročné leto je fajn, dokonca oveľa lepšie ako to minuloročné (aj keď je ešte len v polovici). Toľko mojich výlevov a ód na ročné obdobie, na ktoré možno zmením názor, keď vyjdem poobede von. :)

Stanovačka na Ružíne

Chodíte stanovať? Ja som naposledy stanovala ešte ako malá a pamätám si, že to bolo hrozné. Mali sme taký starý stan z hrubej zelenej látky a ráno bol celý mokrý od rosy. No odvtedy už prešlo veľmi veľa času, a keď som sa dozvedela, že sa chystáme tento rok stanovať, nevedela som sa dočkať. Narýchlo sme nakúpili všetko potrebné - nový stan, spacáky aj nafukovačky na spanie. (Aj keď som spala v menšom stane a spala na obyčajnej gumenej nafukovačke, ale to mi nevadilo. :D)

Šli sme na Ružín a len na jednu noc, no bolo to tak akurát. Pre našich chlapov to nebolo nič nezvyčajné, na ryby tam chodia veľmi často. Ja som tam však nebola už veľmi dlho a tešila som sa na okolitú prírodu aj celkovo na atmosféru. A čo sa mi páčilo, môžete vidieť na fotkách. :) Ja som si to rozhodne užila!

Starec a mesto

Pamätáte na súťaž, o ktorej som písala už skôr? Jej názov bol Literárne príbehy na fotografiách a konala sa dva dni po mojich štátniciach, takže som ju na istý čas vypustila z hlavy. Stresovala som pre niečo iné, na súťaž prišiel rad až tesne pred jej konaním. Aby sme boli na mieste načas, museli sme s mamkou vstať o 2:45 (ráno), seriózne. Nechápem, ako som si celý deň udržala toľko energie, ale až do večera som nebola vôbec unavená. :D Mali sme príjemnú cestu vlakom, ktorá zbehla ani neviem ako, keď sme sa na izbe zložili, išli sme na obed do Slnečnej záhrady (kde chodíme takmer vždy, keď v BA prespávame) a ani sme sa nenazdali, volali sme si taxík na Ružinov, kde sa konala súťaž.

Bolo by to na dlho, ak by som mala opísať celý priebeh, ale celé to bolo veľmi milé, najmä ľudia boli milí. Nerátala som s tým, že niečo vyhrám, lebo o tom malo rozhodnúť hlasovanie ľudí, a ja väčšinou nevyhrávam, ak hlasujú ľudia. O to viac som bola prekvapená, keď zaznelo moje meno. Ešte stále sa teším z krásnych cien a rozmýšľam, akú fotoknihu si vytvorím. Z čoho som však bola dojatá viac, boli reakcie ľudí. Prihovárali sa mi organizátori, sponzori, ale aj staršie panie - jedna z nich dokonca tiež súťažiaca. Nečakala som, že môj fotopríbeh vyvolá v ľuďoch také pozitívne reakcie a že ich tak osloví. A o čom vlastne bol? Inšpirovala ma jedna z mojich obľúbených kníh, Starec a more. Príbeh som však spracovala skôr symbolicky a prirovnávala som niektorých starých ľudí z mesta k Santiagovi. Vystavenú som mala len jednu fotku, no keďže mám nafotený celý príbeh, rada by som sa s vami oň podelila. Na fotkách je môj úžasný dedko, ktorý mi ochotne zapózoval. V deň súťaže mal náročnú operáciu a o to silnejšie bolo pre mňa prezentovať fotku s ním, no nakoniec všetko dobre dopadlo. Nižšie už oficiálny text a všetky fotografie. Dajte mi vedieť, čo si o ňom myslíte. :)

Lyžovačky

Mám rada výšky (ak sú bezpečné) a výhľady na krajinu okolo, na ďaleké kopce. Najkrajšie sú pre mňa zaliate slnkom alebo zasnežené. Takýto výhľad som si vychutnávala cez jarné prázdniny, keď sme boli lyžovať na Dubovicu. Do nového objektívu sa toho vmestí o čosi viac, tak som si musela urobiť pamiatku :) 

Druhá časť fotiek čakala na uverejnenie rok, to sme boli celá rozvetvená rodina na chate v Ružbachoch, kde sme kedysi chodievali pravidelne. To už nebol sneh skoro nikde, len na svahu, ktorý bol ešte ako-tak udržiavaný. Tam som sa zase vyžívala v krásnom lese, ktorý bol všade okolo nás, a ktorému to najviac pristalo pri zamračenom počasí. Snažila som sa nájsť nejaké srnky, ako sa mi to raz pred rokmi podarilo, ale asi má na ne šťastie každý okrem mňa. :) Tak aspoň ten les a snežienky.

Výlety

Po dlhom čase by sa možno patrilo prísť s niečím bombastickým, ale ešte cítim únavu v nohách z dnešného cyklovýletu a mám chuť vám ukázať tieto výletové fotky. Zo dní, keď bolo pekne a teplo, boli prázdniny a takto rodinne sme trávili voľný čas. 

Prvé sú z Múzea letectva v Košiciach, kde som bola prvýkrát a ani som nečakala, že tam bude toľko lietadiel a že to bude také zaujímavé :) Fascinovali ma detaily a modrý strop v jednom hangári. Aj som si pri toľkých lietadlách pokope spomenula, ako som pred pár rokmi letela maličkým lietadlom. Neviem, či by som sa odvážila druhýkrát, ale neľutujem, že mám taký zážitok. Keď už sa odvážim do niečoho, kde mi hrozí riziko, radšej na to nemyslím, aby som si to všetko užila. Ak by sa niečo malo stať, aj tak by som to neovplyvnila, tak načo si to pokaziť dopredu. :D

Druhá várka je z Bardejovských kúpeľov, kde som bola naposledy ako malá a všetko mi bolo také cudzie, akoby som tam bola prvýkrát. Ale tie kúpeľné oblátky, hmm, tie sú mi dobre známe a keď na ne spomínam, dala by som si znova.

Múzeum letectva v Košiciach

Bardejovské kúpele

Veľkonočný pondelok

Ak by som mala povedať, aký sviatok naozaj, ale že naozaj nemám rada, tak by to bola Veľká noc. Mám to tak odmalička, hlavne kvôli olievačke, ktorú som nikdy nemusela. Povedzte mi, je na svete dievča, čo to má rado? :D No na Veľkonočnom pondelku mám predsa len jednu vec rada. Že keď chlapci prídu domov z olievania, ideme celá rodina (aj babka a dedko, aj ujo s rodinou) kdesi na výlet. Nie vždy, ale väčšinou áno. Raz sme boli aj keď pršalo a bola taká zima, že ani dva svetre a lyžiarska vetrovka mi nestačili na zahriatie.

Tento rok však bolo pekne a vybrali sme sa do poľskej Krynice. Pozemnou lanovkou, alebo ako sa to nazýva, sme sa vyviezli hore na kopec v meste, kde sa deti zabavili na atrakciách. Dole sme už zišli peši cez les a stretli sme srnku prebiehajúcu pár metrov od nás a krásne labute. A pár žien, čo mali na turistickom chodníčku (smerujúcom dole kopcom) obuté topánky na vysokom opätku a iritovali ma. Ale príroda bola pekná. Prešli sme sa aj po meste, ktoré je inak najväčším kúpeľným mestom v Poľsku, dali sme si pizzu a zmrzlinu a pobrali sa späť.

Po ceste domov sme sa ešte zastavili pri akýchsi rybníkoch, už na Slovensku, kde sme do seba napchávali zvyšky veľkonočných jedál a koláčov, a dokonca aj vína a všeličoho. Môj žalúdok bol za to v ten deň veľmi vďačný, heh. Hádzali sme žabky do vody (ja nie, ja viem hodiť len jednu žabku, a to sa nepočíta), ešte si trochu oddýchli a spravili si spoločnú fotku. A že nás bolo celkom dosť. :)