Napriek tomu, že školu mám už zopár týždňov, stále si akosi neviem zvyknúť na zrýchlený režim. Snažím sa však voľný čas využívať, ako sa len dá, a na víkendy sa naozaj teším. A keďže víkend je pre mňa už v piatok, trikrát hurá! Unavená sa dostávam k rozpísanému článku, a vlastne ani neviem, o čom som to tu poobede chcela... :)
Ale to je jedno. Zatiaľ som nemala veľa príležitostí vytiahnuť zrkadlovku niekam von, tak cvakám pre radosť všetko naokolo. A chcela som sa pochváliť s novými topánkami. Zrejme som sa ocitla v paralelnom vesmíre, keď mi už môj priateľ hovoril, že mi fakt treba nové topánky, pričom kamarátky mi vraveli, že zbytočne, že nemám nič kupovať. Haha, chápete? No po niekoľkodňovom hľadaní tých pravých, som sa vrátila do úplne prvého obchodu a kúpila úplne prvé, ktorým som dala šancu. Inak mám pocit, akoby sa všetci v obchodoch zbláznili, naozaj je už taká zima? Lebo ja som nemohla nájsť takmer žiadne oxfordky, resp. poltopánky (a ak áno, tak sa mi nepáčili). Všade samé čižmy a kožušiny a páperové vetrovky a hrubé svetre... Nuž, má sa veru ochladiť, ale kým nebude pod nulou alebo nenasneží, čižmy nosiť neplánujem. Ešte si ich predsa užijem dosť v zime.
Iná vec je nakupovanie v sekáčoch. Tam by som si vedela vybrať vždy, hoci nakoniec väčšinu vecí odložím na vešiak a po dlhoročných skúsenostiach si zoberiem len fakt to, čo vynosím, alebo čo by som tam skrátka nemohla nechať. Dnes som si odtiaľ odniesla krásnu kabelku ako novú a tričko so sloníkmi. Za pár drobných, a taká radosť! Na moju chybu som sa do toho second handu vrátila po druhýkrát s kamarátkou, no odišla som z neho mierne zaskočená a vytočená. Po tom, čo sme si vystáli pol hodinu v rade na kabínky (pretože si ľudia brali na skúšanie 10 + vecí) a šli sme si oblečenie skúšať spolu (aby sme ušetrili čas), nám do kabínky vtrhla predavačka, začala ma vyhadzovať von, vyčítala mi, že mám viac vecí, ako je povolené, po vysvetlení, že nie sú moje, ich začala zbierať a po tom, čo som stratila chuť a radšej vyšla von, tam ešte raz vtrhla kamarátke. Keď som jej povedala, či nevidí, že si tam ešte skúša veci, jej argument bol "veď čo, je oblečená, nie je holá". Takže toľko k milej pani predavačke... Sama sa čudujem, ako pokojne som jej všetko vysvetlila, pričom ona sa neprávom rozčuľovala ďalej. Oblečenie som pekne na vešiakoch zavesila naspäť (hoci až potom mi napadlo, že som jej ich mohla nechať, keď tak rada upratuje za druhými) a odišla som s prázdnymi rukami. Aj keby som v rukách držala neviem aký kúsok, z princípu by som si vtedy nekúpila. Výhovorky typu, že sú predavačky nervózne z pracovného prostredia a že za ten biedny plat sa im nechce byť milým k zákazníkom, neberiem. Myslím si, že je to skôr vec povahy, a sama som robila v obchode za minimálnu mzdu, no bola pre mňa samozrejmosť poradiť každej bezradnej dôchodkyni s úsmevom na tvári. A tiež si myslím, že tam istý čas nevkročím, kým mi "milá" blondínka vyšumí z hlavy.
Cez týždeň som väčšinou o studených obedoch/desiatách/olovrantoch, dnes som si výnimočne uvarila aspoň polievku. Síce som ju trochu prekorenila, no v podstate bola celkom fajn. :D A o chvíľu som už mohla utekať s vyplazeným jazykom na zastávku a vrátiť sa späť do školy. Diery v rozvrhu nie sú nič moc... No zo všetkého sa snažím vyťažiť maximum, a teda sa aspoň najesť, vybaviť za ten čas nejaké veci, zobrať si niečo na čítanie a podobne... No teraz môžem na chvíľu starosti vypustiť z hlavy (aspoň dočasne, kým nezačnem pracovať na projektoch), a užiť si víkend. Užite si ho aj vy! :)
