Čiernobiela krajina

Posledné dni vyzerala krajina okolo cesty aj spoza okna domu čiernobielo. Čierne stromy, biely sneh, šedá obloha. Potom šedá hmla, šedá cesta, hnedo-šedá zem. Po čase to bolo celkom únavné a mala som pocit, že to počasie už nikdy neskončí. Ale muselo byť obdobie, keď som sa aj z hmly a sychravého počasia radovala, inak by nevznikli tieto fotky. Teraz, keď pomaly začína tráva naberať svoju zelenú farbu a obloha je modrá, už to ani nie je pravda. Neviem sa dočkať jari, no musím sa so zimou ešte poriadne rozlúčiť pri spomínaní na fotky, ktoré sa tu mali objaviť dávno. :D Takže ak máte už zimy pokrk, snáď mi to odpustíte, no to by som nebola ja, keby som prispievala aktuálne.

Silvestrovský výstup na hrad

Je neskoro pripomenúť si Silvester v polovici januára? :D Snáď nie, lebo o tieto fotky sa určite chcem podeliť. Sú z tradičného silvestrovského výstupu na Šarišský hrad a ak by bol Silvester len takýto, úplne by mi to stačilo. Príroda, dobrá nálada, trochu pohybu, trochu alkoholu... :D Čím ďalej, tým menej ma bavia megalomanské oslavy, veľké davy ľudí a povinnosť vo veľkom oslavovať len preto, lebo sa to tak robí. Silvester bol aj tak super, Nový rok až tak nie. Ale ja nie som poverčivá a rok 2017 bude taký, aký si ho každý urobí, takže je to v pohode. Snáď sa vám fotky budú páčiť a ak by vás zaujímalo niečo viac o výstupe na hrad, dočítate sa to tuto. :)

Keď nasneží

Ráno som sa zobudila do zasneženého dňa. Sneh bol úplne všade a naozaj sa nedal ignorovať. A ja si vravím, musím ísť von. Nechce sa mi, ale musím ísť fotiť, musím zachytiť tú nádheru, už len kvôli sebe. Ktovie, dokedy ten sneh vydrží, veď už teraz mám pocit, že je to skôr výnimočnosť než bežná súčasť zimy. Pôjdem len neďaleko, za dom. Idem, sneh mi praská pod nohami. Je zľadovatelý zvonku a mäkký zvnútra. Ako pampúšik. A ja idem, idem ďalej, až si poviem, že musím ísť na tie kopce predo mnou. Tak idem. Áut na ceste je málo, vidno, že sú sviatky. Zasnežená cestička je plná drobných stôp, laicky dedukujem, že zajačích a líščích. Všade ticho, len moje šušťanie vetrovky a vŕzganie tašky od zrkadlovky, ktoré mi dodáva paranoidný pocit, že nie som sama, no pritom mám celú tú prírodu pre seba. Na chvíľu, kým nevyjdem zadychčaná hore a nezistím, že mrholí, a tak musím spraviť tých pár záberov, nabrať dych, chvíľu len tak postáť a dívať sa okolo seba, a potom sa vybrať domov. Cez cestu, kde vzduch nie je taký čistý ako hore a cez chodník, kde sú len moje stopy. Minimálne dnes som tam bola prvá.

Obyčajná prechádzka

Bolo ťažké priznať si, že leto je nenávratne preč. Najmä keď som posledný naozaj teplý týždeň preležala chorá v posteli a dokopy sa dala, keď sa ochladilo. Vedela som, že za týmto letom mi bude smutno, lebo bolo presne také, ako ho mám rada. Nie každý rok sa totiž podarí. Ale nemôžem si nič vyčítať, lebo som si ho užila najviac, ako som vedela. Medzi tie príjemné dni rátam aj jednu obyčajnú prechádzku s naším psom, keď stačilo mať oblečené krátke tričko. A to bolo len minulý týždeň! :) (Ráta sa teda aj babie leto.) Všetko naokolo bolo také pekné, tiché, aj známe miesta sa mi zdali akési zaujímavejšie. A stretla som modlivku!!

Zákutia Liptovského Hrádku

Som vďačný turista. Väčšinou sa mi páči všade, kde som, lebo na každom mieste sa podľa mňa dá nájsť niečo pekné. Samozrejme, ak je cieľom výletu výhľad zo skaly, príroda či staré budovy, nemusím sa veľmi snažiť hľadať, ono je to všade okolo mňa. Možno je to zapnutým "turistickým módom", tým, že mám dobrú náladu a príjemnú spoločnosť, no na tieto miesta spomínam rada. Aj keď sa možno nezdajú na prvý pohľad výnimočné, zákutia Liptovského Hrádku som si veľmi obľúbila. A týmito fotkami sa poslednýkrát vraciam ku krátkemu pobytu v spomenutom malom mestečku. :) 

Botanická záhrada v Košiciach

Občas mi na pohľad príjemné fotky pripomenú aj tie menej príjemné pocity. Napríklad tieto z botanickej záhrady (navštívenej ešte v júli). Milujem tie rozmanité odtiene zelenej, všetky rastlinky a drobné kvietky, kaktusy, motýle, lekná... No nezabudnem, ako ma v ten deň (a ďalšie 2 týždne) neskutočne svrbela celá pokožka (to ako z alergie). Rovnako teraz, keď je vonku na september nádherne, slnečno, tak letne teplo, by som si priala na dva dni dážď. Inak som v poriadku, to len alergia. Občas sa aj v duchu pýtam, prečo ma príroda trestá, keď ju mám tak rada :D. Momentálne je pre mňa vonku totiž senné peklo, všetka tá palina a spol., tak sa radšej zdržiavam doma a pripomínam si prírodu prostredníctvom fotiek - konkrétne z košickej botanickej záhrady. Ja osobne mám botanické záhrady veľmi rada, toľko druhov rastlín pokope a všetky vyzerajú pestovane a zdravo (zatiaľčo ja sa snažím udržať pri živote výhonok fikusu a sukulent). Ak ste tiež milovníkom rastliniek a botanických záhrad, môžete sa tam na chvíľu preniesť so mnou. :)

Bicyklové potulky

Čo môžem o tomto lete určite prehlásiť je, že som ho prebicyklovala, ako sa len dalo. Do obchodu, na obed do mesta, do knižnice, k babke a dedkovi, na výlet cez víkend... Keď som ho dostala v máji ako predčasný narodeninový darček, bol mi doslova vykúpením pred učením. Ešte si pamätám na tú sobotu, keď som sadla na svoj nový krásny tyrkysový bicykel  (presne tento ♥, nenechajte sa zmiasť farbou na obrázku) a šla sa len tak prejsť (a urobiť si radosť v drogérii :D). Po sto rokoch (teda prakticky po pol roku) som so sebou zobrala aj "Obludu" (analógový Zenit) a len tak si cvakala prírodu okolo cyklistického chodníka. Takmer som zabudla, aké je to ostriť ručne či počítať si zábery. Padlo mi to vtedy neskutočne dobre, aj keď išlo len o takú maličkosť. 

V ten deň sa so mnou dal do reči pán so psíkom, čo sa presťahoval zo Záhoria. Vraj som dobrý človek, keď ku mne hneď prišiel (ten psík). :) Inokedy mi kývali deti z kúpaliska a normálne mi tým zlepšili náladu. :) Niekedy bolo horúco, inokedy veterno, občas ma takmer zastihol dážď, no vždy som sa domov vrátila síce vyčerpaná, ale spokojná. A tak sa po ďalšom malom bicyklovom výlete (nemajte ma za nejakého veľkého športovca, iba využívam cyklistické chodníky a pekné miesta v blízkosti :D) chcem podeliť o tieto májové fotky, po dlhom čase analógové. :) (A hej, mám rada zátvorky, čaute. :D)

Liptovská Mara

Liptovská Mara je obrovská. Minimálne dosť veľká na to, aby ste k nej trafili. To sme si povedali, keď sme sa v deň mojich narodenín rozhodli ísť do Liptovského Mikuláša, veď ten je predsa hneď pri Liptovskej Mare. Nuž, áno, nakoniec sme trafili. :D Po tom, čo sme sa nechali viesť Google mapami (nesprávnou cestou), potom sa vrátili späť a skúsili inú trasu, pozerali sa skepticky na koniec pofidérnej cesty a povedali si "OK, ešte to skúsime, a keď tam nebude nič, ideme naspäť". A ono to vyšlo, na konci slepej ulice bola dvojprúdová železnica, ktorú sme prekročili a čakala nás úzka vychodená cestička, ktorá sa po chvíli začala podobať na normálnu cestu vedúcu k vode. Ani neviete, akú úľavu som cítila, keď sme konečne počuli vodu a za stromami videli čosi veľké a modré.

Presne tak jednoducho by som opísala Maru. Veľká a modrá. Fotky som upravovala minimálne, lebo samé o sebe boli dosť farebné. :) Hoci sme videli len jeden cíp vodnej nádrže, zdala sa mi z každého uhlu iná a krásna. Asi kvôli výhľadu okolo, ktorý sa každým krokom menil. Aj počasie sa menilo každých pár minút - buď som mala chuť skočiť do vody a ochladiť sa, alebo som si zapínala gombíky na svetri. :) Po čase prichádzali "tajným" chodníčkom aj iní ľudia, takže sa zrejme stačilo opýtať domácich na cestu. Ale to sme skrátka my, prinajmenšom sme mohli byť na seba hrdí, že sme to zvládli sami. :D Merač krokov v mobiloch nám "doma" na hotelovej izbe ukazoval vyše 12 km, takže sme sa veľmi tešili oddychu a ciderom. Na ten deň určite nezabudnem. :)

Kúsok leta

Zašli sme si po kúsok leta, ktoré máme takmer za domom. Tesne pred západom slnka, keď má pole najkrajšiu farbu. Až takú, že nevnímam okolité domy, ktoré clonia vo výhľade, lebo nechávajú štrbinku presne pre jeden osamelý strom. Niekedy zabúdam na pocity, ktoré mám pri rýchlych foto-výpadoch z domu, preto som rada, že som si ich prednedávnom pripomenula. Lebo občas naozaj stačí tak málo, vybehnúť von a tešiť sa z maličkostí, pretože všetko je v poriadku. Slnko je nezvyčajne veľké a oranžové, večery na balkóne sú tak príjemné, kníh na čítanie mám dosť, stačí si len vybrať z poličky. Stačí nepremýšľať zbytočne veľa, nebičovať sa pocitmi viny, ak som na svoje pomery málo produktívna, ale miesto toho sa pozitívne motivovať. 

Budem si užívať ďalšie kúsky leta (nie že chcem, nie že sa budem snažiť, budem!), lebo napriek tým neznesiteľne horúcim dňom je leto super, ak si ho rozložíme na drobné. Sú to výlety, dovolenky, veľa voľna (priveľa voľna!), za ktorým nám bude potom aj tak smutno, knihy, seriály... (Doplňte si ďalšie vlastné aktivity :)) Proste mám pocit, že tohtoročné leto je fajn, dokonca oveľa lepšie ako to minuloročné (aj keď je ešte len v polovici). Toľko mojich výlevov a ód na ročné obdobie, na ktoré možno zmením názor, keď vyjdem poobede von. :)

Výlet na Ľubovniansky hrad

Niektoré miesta navštevujem často viackrát, najmä tie blízke, ktoré mám stále na očiach. Podľa fotiek by ste možno ani nezistili, že ide o jedno a to isté miesto, lebo sa stále správa inak. Východ či západ slnka, pekne či hmlisto, jar, leto, jeseň, zima... Hrady sú však statickejšie a veľmi sa pohľad nemenia. Navštevujeme ich väčšinou počas príjemného letného dňa, takže ani počasie nie je také rozmanité. Myslíte však, že mi to bráni zakaždým so sebou brať foťák? :) Ani náhodou. Bez neho si totiž neviem predstaviť takmer žiaden výlet. Snažím sa však, aby boli fotky zakaždým trochu iné, všímam si iné miesta, uhly. Fotenie mi občas ukazuje zákutia, ktoré by som inak možno prehliadla. Len výhľadov z vyvýšených miest sa neviem nikdy nabažiť, tie odfotím zakaždým, aj keby neviem čo. Možno si pamätáte tieto fotky z minulého roka, z rovnakého miesta. Snáď vás zaujmú aj tohtoročné. :) 

Výlet do Tatier

Pamätám si, ako som čerstvo pätnásťročná uverejnila jeden príspevok na (v tej dobe) známy literárny portál. Bol o mojich pocitoch pri cestovaní vlakom, keď sa dívam na prírodu okolo, a najmä na Tatry. Pretože som šla vtedy prvýkrát sama až do Bratislavy, mala som čas premýšľať a rovno vo vlaku som napísala masterpiece neurčitého žánru. Ako inak, ohlasy neboli totožné s mojimi očakávaniami (:D), dokonca to podľa komentárov pôsobilo ako školský sloh na tému "Mám rád/rada Slovensko", patetická a naivná úvaha či čo. Zvláštne, že si pamätám také detaily, vtedy ma to dokonca mrzelo, teraz sa na tom len zasmejem. 

Ale niečo sa ani odvtedy nezmenilo, a nezmení sa asi nikdy - detská radosť, keď sa blížime k Tatrám. Neviem, čím to je, fakt ich zbožňujem. Aj keď najradšej by som bola kdesi vysoko na skalách a štverala sa k nejakému plesu, ktoré by bolo odmenou za náročnú túru (hoci možno si to v predstavách idealizujem, takú túru som naposledy zažila ako dieťa), radosť by som mala, aj keby som Tatry videla len z diaľky, zastavili by sme pri krajnici a ja by som si urobila jednu fotku. Alebo keby som bola na inom kopci a pre dobré počasie dovidela až na Tatry. Preto som sa veľmi tešila, keď sme sa vybrali na Štrbské pleso, a ja vám odtiaľ prinášam zopár fotiek. :)

Labute

Keď som sa minulý týždeň dozvedela, že u nás na rybníkoch je labuť, plán na ďalší víkend bol jasný. Takmer som zabudla, aké je to vydať sa na prechádzku skoro ráno, len sama so sebou a s fotoaparátom. V poslednom čase fotím len veci ohľadne školy, ktoré putujú do článkov. Niežeby ma to nebavilo, ale chápete. ;) Už mi to normálne chýbalo.

A tak som sa dnes na tú prechádzku vydala, v duchu som si pritom celý čas hovorila "prosííím, nech tam je, nech neodletela". Musela by som mať smolu, keby po štyroch týždňoch odletela práve teraz. No keď som prišla k rybníkom, nikde nikoho a ničoho. Nepokazilo mi to náladu, začala som fotiť aspoň okolie, no keď som sa o pár sekúnd otočila, z diaľky plávali dve krásne biele labute. Dve!! V tom rannom tichu patrili len mne, prišli úplne blízko a vôbec nemali strach. Ochotne sa nechali kŕmiť a fotiť. Ani neviem, ako dlho som pri nich bola a len tak sa dívala, ale fotiek na vytriedenie som mala asi milión. Na odchod som sa dala, až keď prišiel pán, ktorý ich vraj chodí kŕmiť každý deň. Možno si tiež v duchu vraví, že sú to jeho labute. V skutočnosti nepatria nikomu, ale som rada, že som si ich  dnes na chvíľu požičala, a že som vďaka nim mala také krásne ráno.

Minuloročná zima

Ak by sa ma niekto po dlhom čase spýtal, čo mám nové, odpovedala by som tak, ako vždy. Ále, nič také. A tak sa cítim, aj keď vám chcem niečo napísať. Môj život sa skladá z rôznych maličkostí, či už veselých, alebo smutných, no nič sa mi nezdá po čase natoľko dôležité, aby som o tom napísala. Azda len to, že som ukončila skúšky lepšie, než som očakávala, že háčkujem, až ma prsty bolia, a že som prekonala strach z toboganov. Zdravšie stravovanie nechcem zakríknuť, lebo o necelý týždeň je tu škola, a dobre vieme, ako to dopadá. V zhone to istí bageta.

Akosi si stále nemôžem zvyknúť na zimu bez snehu. Áno, takéto hmlisté počasie dokážem mať tiež rada, ale asi tak na týždeň. Sneh bol u nás len na pár dní, aspoňže som ho stihla využiť na fotenie. Momentálne som už ale naladená na jar a neviem sa dočkať, keď sa všetko zazelená, stromy rozkvitnú a svet bude mať aj iné farby ako sivú a hnedú. Rok som mala odložené fotky z minuloročnej zimy, a takto po čase som k nim omnoho kritickejšia. Napriek tomu som stále uchvátená z farieb, ktoré na filme vznikli, tá kombinácia žiarivej bielej a modrej. Bolo by mi ľúto, ak by som vám neukázala aspoň zopár z nich. :)

Ahoj, 2016

Keby som chcela, vedela by som si spomenúť na veľa vecí z roka 2015 - či už príjemných alebo nepríjemných. Ale načo by som sa mala vracať k tým zlým? Ja si budem rok 2015 pamätať ako rok, kedy som zoštátnicovala a získala svoj prvý titul (vraj bezvýznamný, ale vybojovaný!), keď som vyhrala fotografickú súťaž, kúpila som si digitálnu zrkadlovku a prvú kuchársku miniknižku alebo keď sme do našej rodiny prijali mačacieho člena.

A čo chcem zvládnuť v roku 2016? Chcem viac fotiť, fotiť lepšie a fotiť portréty, ktoré mám v hlave. Chcem viac písať a nebáť sa negatívnych reakcií pánov kritikov. Chcem zvládať školu bez stresov a viac s chuťou, ktorá sa pomaly vytráca. Chcem rozbehnúť jeden handmade projekt, na ktorý som sama zvedavá. A hlavne, hoci to nie je v mojich silách, chcem, aby boli všetci moji blízki zdraví a šťastní (tak dôležité klišé, pri písaní ktorého sa mi hrnú slzy do očí, tak ich mám všetkých rada). Ostatným veciam nechávam voľný priebeh a som zvedavá, čo mi tento rok prinesie.

Chcem sa vám trochu pateticky poďakovať, že ku mne občas zavítate a zanecháte mi milý komentár. Každému z vás. Vaše komentáre mi dávajú pocit, že má zmysel prispieť svojou troškou do tohto internetového časopriestoru, že niekoho moje fotky alebo slová potešia. Snáď vás potešia aj tieto fotky zo včerajšieho výstupu na náš Šarišský hrad. Je to tradícia, ktorú som bohužiaľ v poslednom čase vynechávala, no tento rok vyšlo krásne počasie a nič mi nebránilo tradíciu obnoviť. Zahmlené ranné kopce, milovaný les a úžasný výhľad z hradného vrchu. A potom fotky presne z minulého roka, keď sa pokúsila odfotiť ohňostroj ešte analógom. A na počudovanie to celkom vyšlo. :)

Jesenné kopce

Vianoce za rohom, zápočtový za mnou, a predsa sa cítim, akoby som nevedela, kde mi hlava stojí. Aj keď spravím všetko do školy, nájdu sa povinnosti z iného súdka. To by som nebola ja, keby som len tak nečinne oddychovala. :) Zatiaľ sa však držím. A viete čo? Aj tak som najšťastnejšia, že sme všetci zdraví a že budem mať pár dní voľna. Niekedy si uvedomím, že k šťastiu naozaj netreba veľa a hlavne treba brať život viac pohodovo. Už len ten sneh na Vianoce by som si priala, hoci viem, že predpovede sú nepriaznivé. Tak sa zatiaľ uchlácholujem obľúbenými fotkami z tohtoročnej jesene a minuloročnej zimy. :)

Čarovný les

Prechádzam od letargie k premotivovanosti a cez víkendy doháňam milión projektov do školy. Čo ma v poslednom čase teší je, že som konečne začala odškrtávať povinnosti z dlhého zoznamu nalepeného na vnútorných dvierkach skrine. Dosť strategické miesto som mu vybrala, ani oblečenie si nemôžem vybrať bez toho, aby som nemyslela na školu (ale funguje to).

A popri tom všetkom sa mi nahromadili fotky, na ktoré som si predsa len našla trochu času. Keď sa pozerám z okna a vidím sneh (síce prvý, rozmočený a roztápajúci sa, ale proste sneh), uvedomujem si, že je čas pomaly na zimné a vianočné príspevky, a ja mám v počítači ešte toľko jesene! Bolo by mi ľúto, keby ste niektoré fotky nevideli, lebo napríklad tieto patria medzi moje obľúbené. Pateticky ich nazývam fotkami z čarovného lesa, lebo tak mi to vtedy pripadalo. Bol krásny deň a všetko bolo jesenné a zaliate slnkom. Opäť som si dala do tela, kým som sa najskôr na bicykli a potom peši vyštverala do lesa (lebo viete, u nás sú všetky lesy len na kopcoch, haha), ale stálo to za to. V lese bolo tak krásne, že som tam ostala až kým nezapadlo slnko, lebo som nechcela prísť ani o jediný okamih.