Mám problém. Nedokážem byť filtrom, takmer zakaždým som špongia (pekne vyjadrená metafora v knihe Charlieho malé tajomstvá). Proste zakaždým, keď pozerám dobrý film, čítam dobrú knihu, strhne ma to do vnútra a ja nevnímam nič iné. Zžijem sa s príbehom, cítim pocity postáv, plačem za ne. Ešte včera som si myslela, že som aspoň čiastočne filter, lebo som si pozrela dva filmy a ani pri jednom som neplakala, hoci som na to mohla mať dôvod. Skôr som sa nad nimi zamyslela a hoci ma dojali, vnímala som ich akosi z diaľky. A možno len preto, lebo boli dva za sebou a ja som sa tak veľmi snažila byť filtrom.
Ale asi mi je súdené byť vo všeobecnosti špongiou, lebo keď som si dnes pozrela Gatsbyho, opäť ma to celé strhlo. Nie žeby to bol najlepší film, aký som videla. No uznajte (ten, kto ho videl), nedostalo by vás oblečenie z 20. rokov, staré autá, muži v oblekoch a taký dojímavý príbeh, pri ktorom naivne dúfate, že skončí trápne klasicky šťastne? (Ale neskončí.) Aj som porušila svoju zásadu "najskôr kniha, potom film".
Stále riešim dilemu, či sa naučiť veci vnímať objektívne. Bojím sa, že keď sa tak stane, už ma nič tak nedostane. Ale vlastne sa nemusím báť, ani tú dilemu riešiť, je predsa jasné, že ja nie som schopná niečo nevnímať osobne a sentimentálne. Iba sa občas dokážem ovládať. No keď je niečo naozaj dobré, nemôže to vo mne nezanechať stopu, a to je napokon dobre. Veď načo by sa potom písali dobré knihy a točili dobré filmy, keby to v nikom nemalo zanechať stopu? Vlastne by bolo skvelé, keby sa mi raz podarilo niečo podobné. Nie uviesť ľudí do nešťastia a trápenia, to nie. Len na okamih manipulovať ich mysľou, dať im pocit, že môj vymyslený príbeh je skutočný a podať ho tak, že by boli na strunách, ako bude pokračovať, viseli by mi na perách písmenách a niečo z toho by v nich navždy ostalo. Nemuseli by ani plakať, veď to asi nerobí každý a ani to nie je dôkaz, že je niečo dobré. Ale snáď mi rozumiete. Veď ani ja nie som nešťastná vždy, keď plačem.
A viete čo ešte? Raz by som chcela mať vo svojej pracovni/knižnici/hocičom-ako-detská-izba-len-pre-dospelých pekný písací stroj, na ktorom by som nemusela písať takmer vôbec, ale robil by mi radosť, a tiež gramofón a dobrú hudbu na platniach, v ktorej sa nevyznám, ale niečo by som si už len pustila. Je to veľmi veľmi nepraktické, ale taká už som.
Ak so mnou súcitíte, mali by ste si pustiť
túto pesničku. (Budem ju počúvať dookola, kým sa mi nesprotiví.) Ja viem, že veľa ľudí pesničku v príspevkoch preskakuje, ale to len keby ste náhodou veľmi chceli.
Čo vo mne zanechalo stopu v poslednej dobe: Veľký Gatsby, Rubin Sparks, Kvety a Lucia a Náramok (zo série Nesmrteľní), Charlieho malé tajomstvá (film aj kniha), Vojnový kôň...
A teším sa, keď začnem čítať Pána Gwyna.
