Spišský hrad na Veľkonočný pondelok

Veľkonočný pondelok sme zakončili výletom na Spišský hrad. Je to taká slovenská klasika, no naposledy sme tam boli už veľmi dávno, takže ako pri predošlej návšteve Betliara - všetko bolo pre mňa takmer nové. Na rozdiel od Betliara sme však po celý čas stretávali tých istých zopár ľudí, často sme okolo seba nevideli nikoho. Možno to bolo veľkou rozlohou hradu alebo počasím, ktoré bolo celý deň veľmi premenlivé a každú chvíľu to vyzeralo, že sa strhne lejak (nič také sa napokon nekonalo), ja som sa však nemohla sťažovať.

Teda... až na to, že sme sa na hrad vybrali cestou z mesta, teda tou dlhšou cestou, do kopca, okolo celého hradu. Aj na hrade to boli samé schody, takže na konci dňa som nechápala, že to moje boľavé koleno zvládlo. Doma som si potom už len ľahla a oddychovala až do večera, čo vlastne nebolo veľmi dlho. :D Napriek menšej fyzickej záťaži sme si zachovali po celý čas dobrú náladu a ja som sa teraz, takmer po dvoch týždňoch, rada vrátila k týmto fotkám. :)

Kaštieľ Betliar po štvrtýkrát

Ako o mne už možno viete, mám veľmi rada výlety (akéhokoľvek typu) a teším sa na každé miesto, kam sa rozhodneme vybrať. Rovnako rada mám naše hrady a zámky, a hoci som na Betliari ako dieťa bola dokopy trikrát, nič z interiéru som si už nepamätala a všetko bolo pre mňa tým pádom úplne nové.

Kľukatá cesta smerom na Betliar, neznáme okolie za oknom, neznáme lesy, zastávka U vodnára na obed (posledné dve fotky, jazero Úhorná - mimochodom, majú tam skvelú kapustnicu!)... Jedine záhrada mi bola akási povedomá a kým sme sa dostali na rad, mohli sme sa po nej do sýtosti poprechádzať. Hoci stromy boli ešte bez listov, tráva sa už pekne zelenala a bolo teplo takmer ako v lete.

Stihli sme úplne posledný vstup. Bohužiaľ, inou formou sa dovnútra nedostanete, musíte ísť spolu so skupinkou ďalších ľudí a na všetko je len jedna hodina (aspoň pre mňa to bolo málo, no chápem, že sa musí dať priestor aj iným). Vystihli sme prvú nedeľu v mesiaci (vtedy je vstup zadarmo) a návštevníkov prišlo naozaj dosť. Viem, že pri fotkách ľudoprázdnych interiérov tomu nebudete veriť, ale iba s pomocou mojej trpezlivosti a rýchlosti (kým niekto nevojde do záberu :D) sa mi to ako-tak podarilo. Aj svetelné podmienky boli veľmi náročné pre fotenie (asi z dôvodu ochrany nábytku a obrazov, aspoň si to myslí moje všeznalecké ja), takže nečakajte miestnosti zaliate svetlom ako v seriáli 1890.

Aj napriek toľkým ľuďom, dlhej ceste, horúcemu počasiu a o poznanie chladnejšiemu kaštieľu som si to užila. Veď sa pozrite na tie nádherné izby, pootvorené kúpeľne (prístupná bola len jedna) a prírodu okolo... Dokonca ma zaujalo niekoľko naozaj krásnych obrazov (a to som realizmus nikdy nemala veľmi v obľube), starých fotiek a exotických doplnkov (napríklad aj z Číny a Egypta). Ak budete mať možnosť, určite by som vám návštevu kaštieľa odporúčala. No ja sama by som nabudúce radšej riadne zaplatila s nádejou, že skupinky budú menšie! :)

Zákutia Liptovského Hrádku

Som vďačný turista. Väčšinou sa mi páči všade, kde som, lebo na každom mieste sa podľa mňa dá nájsť niečo pekné. Samozrejme, ak je cieľom výletu výhľad zo skaly, príroda či staré budovy, nemusím sa veľmi snažiť hľadať, ono je to všade okolo mňa. Možno je to zapnutým "turistickým módom", tým, že mám dobrú náladu a príjemnú spoločnosť, no na tieto miesta spomínam rada. Aj keď sa možno nezdajú na prvý pohľad výnimočné, zákutia Liptovského Hrádku som si veľmi obľúbila. A týmito fotkami sa poslednýkrát vraciam ku krátkemu pobytu v spomenutom malom mestečku. :) 

Liptovská Mara

Liptovská Mara je obrovská. Minimálne dosť veľká na to, aby ste k nej trafili. To sme si povedali, keď sme sa v deň mojich narodenín rozhodli ísť do Liptovského Mikuláša, veď ten je predsa hneď pri Liptovskej Mare. Nuž, áno, nakoniec sme trafili. :D Po tom, čo sme sa nechali viesť Google mapami (nesprávnou cestou), potom sa vrátili späť a skúsili inú trasu, pozerali sa skepticky na koniec pofidérnej cesty a povedali si "OK, ešte to skúsime, a keď tam nebude nič, ideme naspäť". A ono to vyšlo, na konci slepej ulice bola dvojprúdová železnica, ktorú sme prekročili a čakala nás úzka vychodená cestička, ktorá sa po chvíli začala podobať na normálnu cestu vedúcu k vode. Ani neviete, akú úľavu som cítila, keď sme konečne počuli vodu a za stromami videli čosi veľké a modré.

Presne tak jednoducho by som opísala Maru. Veľká a modrá. Fotky som upravovala minimálne, lebo samé o sebe boli dosť farebné. :) Hoci sme videli len jeden cíp vodnej nádrže, zdala sa mi z každého uhlu iná a krásna. Asi kvôli výhľadu okolo, ktorý sa každým krokom menil. Aj počasie sa menilo každých pár minút - buď som mala chuť skočiť do vody a ochladiť sa, alebo som si zapínala gombíky na svetri. :) Po čase prichádzali "tajným" chodníčkom aj iní ľudia, takže sa zrejme stačilo opýtať domácich na cestu. Ale to sme skrátka my, prinajmenšom sme mohli byť na seba hrdí, že sme to zvládli sami. :D Merač krokov v mobiloch nám "doma" na hotelovej izbe ukazoval vyše 12 km, takže sme sa veľmi tešili oddychu a ciderom. Na ten deň určite nezabudnem. :)

Chateau Grand Castle

Tento rok ma nečakala žiadna dovolenka v zahraničí, zato som sa veľmi tešila na pobyt v kaštieli Chateau Grand Castle na Liptove. Za tri dni sa dá toho zažiť naozaj dosť a ja som si všetko maximálne užila. Už len bývať v takom krásnom prostredí bolo niečo úžasné. Vysoké stropy, drevené podlahy, starožitný nábytok, autentické zariadenie... Každý deň som v duchu ochkala nad umývadlom, stoličkami, skrinkami, nad presvetlenou chodbou, ktorá viedla k našej izbe. Všetko spolu krásne ladilo a ja si myslím, že aj keď niekto nemá rád starožitný štýl, musí sa cítiť v takom prostredí výnimočne. A to jedlo! Skrátka také, ktorému by ste absolútne nič nevytkli, ak ste labužník (ako ja).

Tak sme si hneď v prvý deň spravili individuálnu prehliadku kaštieľa a hradu. Keďže veľkú časť kaštieľa tvoria izby a reštaurácia, prešli sme ho raz-dva. Ani hrad nedá časovo veľmi zabrať, ale výhľad z veže bol krásny. Najviac som bola unesená z interiérov a z toho, ako bolo všade veľa svetla. Páčilo sa mi, že staré knihy (žiaľ v maďarčine a nemčine :D) a noty boli voľne položené a mohla som si ich prelistovať. Pred kaštieľom bolo ešte menšie jazierko s kačkami, kde si chodili na lavičky oddýchnuť aj domáci. Testovali sme nebojácnosť kačiek - keď im hodíte kúsok rožka, tak prídu až takmer k vám. :D Fotiek bude dosť, ale snáď to nevadí, aspoň si vytvoríte lepší obraz. :)

Výlet na Ľubovniansky hrad

Niektoré miesta navštevujem často viackrát, najmä tie blízke, ktoré mám stále na očiach. Podľa fotiek by ste možno ani nezistili, že ide o jedno a to isté miesto, lebo sa stále správa inak. Východ či západ slnka, pekne či hmlisto, jar, leto, jeseň, zima... Hrady sú však statickejšie a veľmi sa pohľad nemenia. Navštevujeme ich väčšinou počas príjemného letného dňa, takže ani počasie nie je také rozmanité. Myslíte však, že mi to bráni zakaždým so sebou brať foťák? :) Ani náhodou. Bez neho si totiž neviem predstaviť takmer žiaden výlet. Snažím sa však, aby boli fotky zakaždým trochu iné, všímam si iné miesta, uhly. Fotenie mi občas ukazuje zákutia, ktoré by som inak možno prehliadla. Len výhľadov z vyvýšených miest sa neviem nikdy nabažiť, tie odfotím zakaždým, aj keby neviem čo. Možno si pamätáte tieto fotky z minulého roka, z rovnakého miesta. Snáď vás zaujmú aj tohtoročné. :) 

Ravda 3 - Výlet do Nesebaru

Keďže je Ravda len pár kilometrov od Nesebaru, a to je, ako možno viete, pekné historické mesto, hneď som vedela, že tam aspoň raz pôjdeme. Na suveníry a fejkové čačky veľmi nie som, ale práve z Nesebaru mám jedny pekné medené náušnice, ručne tepané, tak som si myslela, že možno opäť niečo zaujímavé objavím. Navyše celé mestečko je podľa mňa veľmi pekné a výhľad na more krásny okolo celého ostrovčeka.

Akurát, že sme asi rozum nechali na izbe, keď sme sa na výlet vybrali o jedenástej (na obed) a navyše peši (celkom dlhá prechádzka), lebo sme nemali potuchy, ako chodia autobusy (beriem vinu na seba, nechcelo sa mi čakať, kým nejaký príde :D). Kým sme prišli na miesto určenia, obaja sme mali dosť a trošku nás pripieklo, o tom, že sa mi spravili otlaky, som radšej pomlčala. Po obchodoch sa nikomu už pozerať nechcelo, špagety na obed neboli bohviečo, ale tak aspoň výhľad na more bol naozaj krásny. Kartu do digitálu som zabudla v notebooku, takže toto sú vlastne jediné spomienky na podarený výlet. Naspäť sme šli bezpodmienečne autobusom a na izbe nastavili klímu asi na 20°C. :D

Ale s priateľom sme usúdili, že sme toto leto príliš málo nadávali na teplo. Je to taký ukazovateľ vydareného počasia. Veď takmer celý august bol pomerne chladný a teraz to vonku tiež nie je žiadna sláva. Nestíham si zvyknúť, že jeden deň sa dusím v krátkych veciach a na druhý deň musím brať pomaly bundu. Brala by som, aby som aspoň do novembra mohla hundrať, ako je teplo. :D

Ravda 2 - Večery pri mori

Na dovolenke letí čas strašne rýchlo. V prvý deň máte pocit, že vás čaká nekonečne veľa dní plných mora a slnka, ale napriek tomu, že dni sa na seba nápadne podobajú, celé to zbehne raz-dva. Od utorka som doma sama (teda bez rodičov a bez brata, ktorí šli na dovolenku tesne po mne) a je to také divné. V prvý deň som stále niečo chcela povedať a uvedomila som si, že nemám komu :D Tak každého navštevujem, telefonujem a snažím sa (okrem oddychu) zamestnávať rôznymi činnosťami, aby sa čas, naopak, tak nevliekol. Samota je fajn, keď sa potrebujete na niečo sústrediť alebo chcete mať pokoj, tiež vám nikto okrem vás nespraví doma neporiadok a môžete pozerať filmy do noci. Ale nechcela by som byť takto dlho, keď som sama, je mi smutno. Som závislá od ľudských bytostí, od komunikácie a interakcií a tak. A nehanbím sa za to.

Čajkovských fotiek som v Bulharsku nafotila asi milión. To pre istotu, aby aspoň niektoré vyšli. Čajky sú potvory. Keď sa k vám aj na chvíľu priblížia, hneď chcú odletieť alebo vás sledujú, či za nimi idete. Niekto ich možno nemá rád, keď ich vidí motať sa po meste a hľadať jedlo medzi odpadkami, alebo keď počuje ich škriekanie denno-denne. Ja ich mám rada. A hneď ako som ich videla toľko pokope, chcelo sa mi prečítať si znova Čajku. Mám rada aj ich škrekot a nevadil by mi aj každý deň. Lebo rovnako mi nevadí ani štebotanie vrabcov, lastovičiek a myšiakov. Je tu len jediná výnimka, vtáčik neznámeho pôvodu škriekajúci pravidelne okolo štvrtej ráno od neskorej jari až do leta, na našom parapete. 

Mám rada aj šialený vietor, ktorý vtedy fúkal a pre vlasy som takmer nemohla fotiť. Mám rada ten pocit, keď sa o mňa opiera, až sa mi zdá, že ma zhodí. (Hoci v skutočnosti by sa mi to už tak nepáčilo.) Mám rada večery pri mori, keď na plážach nie sú tlačenky, ale kopec miesta na sedenie, na kúpanie a príjemný výhľad okolo.

Ravda 1 - Príchod

Prísť po dlhej ceste autobusom na miesto určenia o pol šiestej ráno má aj svoje výhody. Napríklad, že stačí prejsť pár metrov smerom k moru a naskytne sa vám pohľad pre bohov. Teda aspoň mne tak vždy pripadá východ slnka pri mori, alebo vlastne more samotné, keď ho vidím prvýkrát poriadne zblízka. K tomu dramatické mraky, tiché vlnky, hlasné čajky, osamotený rybár na výbežku a len pár ľudí, ktorí si kvôli tomuto pohľadu privstali. S nadšením sme si obzerali miesto, kde sme mali stráviť nasledujúce dni.

Report z dovolenky

Keď som dovolenkovala ja, dovolenkoval tak trochu aj môj blog. Hoci sa cítil previnilo, že svet sa nedozvie o všetkých tých dôležitých veciach, nebudú zodpovedané filozofické otázky a svetlo sveta neuzrú žiadne fotky a bol zatiaľ bez práce, napokon si zvykol na trochu ničnerobenia a prispôsobil sa môjmu vtedajšiemu režimu.

A ja som sa zatiaľ prispôsobovala teplému počasiu, vode, oddychu, dobrému jedlu a v neposlednom rade aj príjemnej spoločnosti, a to popravde nebolo nič ťažké. Také pikošky: neprečítala som ani jednu z dvoch kníh, presne viem, čo som si balila zbytočne, s domácimi sme si zdravili na tisíc spôsobov (napr. čau, bye, doviždenia, dobr den) a zakaždým som si pripadala trochu divne, mali sme divných spolucestujúcich v autobuse (opäť som si predstavovala ich životné príbehy a prečo sú takí divní) a zakaždým som si na záchode tresla hlavu do bojlera.

Všetko to zbehlo neskutočne rýchlo, hoci to boli takmer dva týždne strávené preč. A prvýkrát "osamote", bez rodičov. Naše zvítanie s mamkou bolo tak uplakané, ako to len šlo. Najradšej by som mala všetkých milovaných na jednej kôpke, aby som s každým bola dosýtosti. 

Ešte som plná dojmov, domov som došla len dnes poobede. Zatiaľ som stihla upraviť fotky (ktoré si budem určite často prezerať), na tie analógové sa ešte len teším a ponúkam vám taký mikro náhľad na dovolenkovú klasiku. More, bazén a more jedla. Čudujem sa, že váha ostala rovnaká :) Niektoré jedlo na fotkách nebolo moje, ale bolo natoľko fotogenické, že ho sem dávam aj tak. :)

Nájdite 5 rozdielov. (Obľúbená reštaurácia, obľúbené miesto na sedenie, skoro ako Sheldon.)

Krevety s očičkami a nožičkami, pri ktorých som sa cítila ako vrah v akcii. Môžete si všimnúť aj môj nadšený pohľad, ale čo už, nebola by to dovolenka bez niečoho, pri čom sa musím prekonať.

Lebo jedlo je fotogenické.

Milované more.

Ostávajte s pozdravom a v najbližších dňoch očakávajte ďalšie fotky :)

Kiten 7 - Lážo plážo

Keď bolo dnes tak krásne babô-letovo (verím, že aj u vás bolo pekné počasie), zverejňujem posledné fotky z Bulharska. Taký mix toho,čo sa inde nehodil, všetko, čo sa odohrávalo na pláži a na čo s radosťou spomíname. Na posledných dvoch fotkách sme s jednou bulharskou rodinou, s ktorou sme sa spriatelili :)

A zajtra idem dať vyvolať nový film, tak potom čakajte jesenné príspevky, hehe :) Majte pekný večer!