Spišský hrad na Veľkonočný pondelok

Veľkonočný pondelok sme zakončili výletom na Spišský hrad. Je to taká slovenská klasika, no naposledy sme tam boli už veľmi dávno, takže ako pri predošlej návšteve Betliara - všetko bolo pre mňa takmer nové. Na rozdiel od Betliara sme však po celý čas stretávali tých istých zopár ľudí, často sme okolo seba nevideli nikoho. Možno to bolo veľkou rozlohou hradu alebo počasím, ktoré bolo celý deň veľmi premenlivé a každú chvíľu to vyzeralo, že sa strhne lejak (nič také sa napokon nekonalo), ja som sa však nemohla sťažovať.

Teda... až na to, že sme sa na hrad vybrali cestou z mesta, teda tou dlhšou cestou, do kopca, okolo celého hradu. Aj na hrade to boli samé schody, takže na konci dňa som nechápala, že to moje boľavé koleno zvládlo. Doma som si potom už len ľahla a oddychovala až do večera, čo vlastne nebolo veľmi dlho. :D Napriek menšej fyzickej záťaži sme si zachovali po celý čas dobrú náladu a ja som sa teraz, takmer po dvoch týždňoch, rada vrátila k týmto fotkám. :)

Kaštieľ Betliar po štvrtýkrát

Ako o mne už možno viete, mám veľmi rada výlety (akéhokoľvek typu) a teším sa na každé miesto, kam sa rozhodneme vybrať. Rovnako rada mám naše hrady a zámky, a hoci som na Betliari ako dieťa bola dokopy trikrát, nič z interiéru som si už nepamätala a všetko bolo pre mňa tým pádom úplne nové.

Kľukatá cesta smerom na Betliar, neznáme okolie za oknom, neznáme lesy, zastávka U vodnára na obed (posledné dve fotky, jazero Úhorná - mimochodom, majú tam skvelú kapustnicu!)... Jedine záhrada mi bola akási povedomá a kým sme sa dostali na rad, mohli sme sa po nej do sýtosti poprechádzať. Hoci stromy boli ešte bez listov, tráva sa už pekne zelenala a bolo teplo takmer ako v lete.

Stihli sme úplne posledný vstup. Bohužiaľ, inou formou sa dovnútra nedostanete, musíte ísť spolu so skupinkou ďalších ľudí a na všetko je len jedna hodina (aspoň pre mňa to bolo málo, no chápem, že sa musí dať priestor aj iným). Vystihli sme prvú nedeľu v mesiaci (vtedy je vstup zadarmo) a návštevníkov prišlo naozaj dosť. Viem, že pri fotkách ľudoprázdnych interiérov tomu nebudete veriť, ale iba s pomocou mojej trpezlivosti a rýchlosti (kým niekto nevojde do záberu :D) sa mi to ako-tak podarilo. Aj svetelné podmienky boli veľmi náročné pre fotenie (asi z dôvodu ochrany nábytku a obrazov, aspoň si to myslí moje všeznalecké ja), takže nečakajte miestnosti zaliate svetlom ako v seriáli 1890.

Aj napriek toľkým ľuďom, dlhej ceste, horúcemu počasiu a o poznanie chladnejšiemu kaštieľu som si to užila. Veď sa pozrite na tie nádherné izby, pootvorené kúpeľne (prístupná bola len jedna) a prírodu okolo... Dokonca ma zaujalo niekoľko naozaj krásnych obrazov (a to som realizmus nikdy nemala veľmi v obľube), starých fotiek a exotických doplnkov (napríklad aj z Číny a Egypta). Ak budete mať možnosť, určite by som vám návštevu kaštieľa odporúčala. No ja sama by som nabudúce radšej riadne zaplatila s nádejou, že skupinky budú menšie! :)

Silvestrovský výstup na hrad

Je neskoro pripomenúť si Silvester v polovici januára? :D Snáď nie, lebo o tieto fotky sa určite chcem podeliť. Sú z tradičného silvestrovského výstupu na Šarišský hrad a ak by bol Silvester len takýto, úplne by mi to stačilo. Príroda, dobrá nálada, trochu pohybu, trochu alkoholu... :D Čím ďalej, tým menej ma bavia megalomanské oslavy, veľké davy ľudí a povinnosť vo veľkom oslavovať len preto, lebo sa to tak robí. Silvester bol aj tak super, Nový rok až tak nie. Ale ja nie som poverčivá a rok 2017 bude taký, aký si ho každý urobí, takže je to v pohode. Snáď sa vám fotky budú páčiť a ak by vás zaujímalo niečo viac o výstupe na hrad, dočítate sa to tuto. :)

Keď nasneží

Ráno som sa zobudila do zasneženého dňa. Sneh bol úplne všade a naozaj sa nedal ignorovať. A ja si vravím, musím ísť von. Nechce sa mi, ale musím ísť fotiť, musím zachytiť tú nádheru, už len kvôli sebe. Ktovie, dokedy ten sneh vydrží, veď už teraz mám pocit, že je to skôr výnimočnosť než bežná súčasť zimy. Pôjdem len neďaleko, za dom. Idem, sneh mi praská pod nohami. Je zľadovatelý zvonku a mäkký zvnútra. Ako pampúšik. A ja idem, idem ďalej, až si poviem, že musím ísť na tie kopce predo mnou. Tak idem. Áut na ceste je málo, vidno, že sú sviatky. Zasnežená cestička je plná drobných stôp, laicky dedukujem, že zajačích a líščích. Všade ticho, len moje šušťanie vetrovky a vŕzganie tašky od zrkadlovky, ktoré mi dodáva paranoidný pocit, že nie som sama, no pritom mám celú tú prírodu pre seba. Na chvíľu, kým nevyjdem zadychčaná hore a nezistím, že mrholí, a tak musím spraviť tých pár záberov, nabrať dych, chvíľu len tak postáť a dívať sa okolo seba, a potom sa vybrať domov. Cez cestu, kde vzduch nie je taký čistý ako hore a cez chodník, kde sú len moje stopy. Minimálne dnes som tam bola prvá.

Vianočné ozdôbky

Tieto vianočné zlatíčka beriem v stredu na predajnú burzu do školy. Nepredávam ich na internete, tak som si urobila aspoň fotky na pamiatku, ak by sa náhodou všetky popredali. A ak nie, tak si ich zavesíme na stromček my doma. :D Ja sa na Vianoce teším už teraz, aj darčeky mám už nakúpené, len čakám, kým niektoré prídu domov. 

Vlastne mám pocit, že z leta som sa psychicky prehupla rovno do zimy. Tento rok som si užívala dlhé leto (asi do začiatku októbra), potom prišlo depresívne uvedomenie si, že mi už naozaj nestačí len tričko a niečo na prehodenie, a potom tešenie sa na Vianoce a zimu všeobecne. Celkovo som človek, ktorému trvá, kým sa aklimatizuje a kým sa s niečím definitívne rozlúči. Možno preto mám pocit, že mi všetko tak letí a že nič nestíham. Ach jaj, ale ako to zmeniť! Zatiaľ budem dúfať, že tento rok sa dočkám aj snehu a že oddych počas sviatkov nezbehne príliš rýchlo. :) (Hej, a tie peračníky na konci som vám tuším vôbec neukazovala, tak som sa len chcela pochváliť. :) )

Obyčajná prechádzka

Bolo ťažké priznať si, že leto je nenávratne preč. Najmä keď som posledný naozaj teplý týždeň preležala chorá v posteli a dokopy sa dala, keď sa ochladilo. Vedela som, že za týmto letom mi bude smutno, lebo bolo presne také, ako ho mám rada. Nie každý rok sa totiž podarí. Ale nemôžem si nič vyčítať, lebo som si ho užila najviac, ako som vedela. Medzi tie príjemné dni rátam aj jednu obyčajnú prechádzku s naším psom, keď stačilo mať oblečené krátke tričko. A to bolo len minulý týždeň! :) (Ráta sa teda aj babie leto.) Všetko naokolo bolo také pekné, tiché, aj známe miesta sa mi zdali akési zaujímavejšie. A stretla som modlivku!!

Zákutia Liptovského Hrádku

Som vďačný turista. Väčšinou sa mi páči všade, kde som, lebo na každom mieste sa podľa mňa dá nájsť niečo pekné. Samozrejme, ak je cieľom výletu výhľad zo skaly, príroda či staré budovy, nemusím sa veľmi snažiť hľadať, ono je to všade okolo mňa. Možno je to zapnutým "turistickým módom", tým, že mám dobrú náladu a príjemnú spoločnosť, no na tieto miesta spomínam rada. Aj keď sa možno nezdajú na prvý pohľad výnimočné, zákutia Liptovského Hrádku som si veľmi obľúbila. A týmito fotkami sa poslednýkrát vraciam ku krátkemu pobytu v spomenutom malom mestečku. :) 

Botanická záhrada v Košiciach

Občas mi na pohľad príjemné fotky pripomenú aj tie menej príjemné pocity. Napríklad tieto z botanickej záhrady (navštívenej ešte v júli). Milujem tie rozmanité odtiene zelenej, všetky rastlinky a drobné kvietky, kaktusy, motýle, lekná... No nezabudnem, ako ma v ten deň (a ďalšie 2 týždne) neskutočne svrbela celá pokožka (to ako z alergie). Rovnako teraz, keď je vonku na september nádherne, slnečno, tak letne teplo, by som si priala na dva dni dážď. Inak som v poriadku, to len alergia. Občas sa aj v duchu pýtam, prečo ma príroda trestá, keď ju mám tak rada :D. Momentálne je pre mňa vonku totiž senné peklo, všetka tá palina a spol., tak sa radšej zdržiavam doma a pripomínam si prírodu prostredníctvom fotiek - konkrétne z košickej botanickej záhrady. Ja osobne mám botanické záhrady veľmi rada, toľko druhov rastlín pokope a všetky vyzerajú pestovane a zdravo (zatiaľčo ja sa snažím udržať pri živote výhonok fikusu a sukulent). Ak ste tiež milovníkom rastliniek a botanických záhrad, môžete sa tam na chvíľu preniesť so mnou. :)

Bicyklové potulky

Čo môžem o tomto lete určite prehlásiť je, že som ho prebicyklovala, ako sa len dalo. Do obchodu, na obed do mesta, do knižnice, k babke a dedkovi, na výlet cez víkend... Keď som ho dostala v máji ako predčasný narodeninový darček, bol mi doslova vykúpením pred učením. Ešte si pamätám na tú sobotu, keď som sadla na svoj nový krásny tyrkysový bicykel  (presne tento ♥, nenechajte sa zmiasť farbou na obrázku) a šla sa len tak prejsť (a urobiť si radosť v drogérii :D). Po sto rokoch (teda prakticky po pol roku) som so sebou zobrala aj "Obludu" (analógový Zenit) a len tak si cvakala prírodu okolo cyklistického chodníka. Takmer som zabudla, aké je to ostriť ručne či počítať si zábery. Padlo mi to vtedy neskutočne dobre, aj keď išlo len o takú maličkosť. 

V ten deň sa so mnou dal do reči pán so psíkom, čo sa presťahoval zo Záhoria. Vraj som dobrý človek, keď ku mne hneď prišiel (ten psík). :) Inokedy mi kývali deti z kúpaliska a normálne mi tým zlepšili náladu. :) Niekedy bolo horúco, inokedy veterno, občas ma takmer zastihol dážď, no vždy som sa domov vrátila síce vyčerpaná, ale spokojná. A tak sa po ďalšom malom bicyklovom výlete (nemajte ma za nejakého veľkého športovca, iba využívam cyklistické chodníky a pekné miesta v blízkosti :D) chcem podeliť o tieto májové fotky, po dlhom čase analógové. :) (A hej, mám rada zátvorky, čaute. :D)

Liptovská Mara

Liptovská Mara je obrovská. Minimálne dosť veľká na to, aby ste k nej trafili. To sme si povedali, keď sme sa v deň mojich narodenín rozhodli ísť do Liptovského Mikuláša, veď ten je predsa hneď pri Liptovskej Mare. Nuž, áno, nakoniec sme trafili. :D Po tom, čo sme sa nechali viesť Google mapami (nesprávnou cestou), potom sa vrátili späť a skúsili inú trasu, pozerali sa skepticky na koniec pofidérnej cesty a povedali si "OK, ešte to skúsime, a keď tam nebude nič, ideme naspäť". A ono to vyšlo, na konci slepej ulice bola dvojprúdová železnica, ktorú sme prekročili a čakala nás úzka vychodená cestička, ktorá sa po chvíli začala podobať na normálnu cestu vedúcu k vode. Ani neviete, akú úľavu som cítila, keď sme konečne počuli vodu a za stromami videli čosi veľké a modré.

Presne tak jednoducho by som opísala Maru. Veľká a modrá. Fotky som upravovala minimálne, lebo samé o sebe boli dosť farebné. :) Hoci sme videli len jeden cíp vodnej nádrže, zdala sa mi z každého uhlu iná a krásna. Asi kvôli výhľadu okolo, ktorý sa každým krokom menil. Aj počasie sa menilo každých pár minút - buď som mala chuť skočiť do vody a ochladiť sa, alebo som si zapínala gombíky na svetri. :) Po čase prichádzali "tajným" chodníčkom aj iní ľudia, takže sa zrejme stačilo opýtať domácich na cestu. Ale to sme skrátka my, prinajmenšom sme mohli byť na seba hrdí, že sme to zvládli sami. :D Merač krokov v mobiloch nám "doma" na hotelovej izbe ukazoval vyše 12 km, takže sme sa veľmi tešili oddychu a ciderom. Na ten deň určite nezabudnem. :)

Chateau Grand Castle

Tento rok ma nečakala žiadna dovolenka v zahraničí, zato som sa veľmi tešila na pobyt v kaštieli Chateau Grand Castle na Liptove. Za tri dni sa dá toho zažiť naozaj dosť a ja som si všetko maximálne užila. Už len bývať v takom krásnom prostredí bolo niečo úžasné. Vysoké stropy, drevené podlahy, starožitný nábytok, autentické zariadenie... Každý deň som v duchu ochkala nad umývadlom, stoličkami, skrinkami, nad presvetlenou chodbou, ktorá viedla k našej izbe. Všetko spolu krásne ladilo a ja si myslím, že aj keď niekto nemá rád starožitný štýl, musí sa cítiť v takom prostredí výnimočne. A to jedlo! Skrátka také, ktorému by ste absolútne nič nevytkli, ak ste labužník (ako ja).

Tak sme si hneď v prvý deň spravili individuálnu prehliadku kaštieľa a hradu. Keďže veľkú časť kaštieľa tvoria izby a reštaurácia, prešli sme ho raz-dva. Ani hrad nedá časovo veľmi zabrať, ale výhľad z veže bol krásny. Najviac som bola unesená z interiérov a z toho, ako bolo všade veľa svetla. Páčilo sa mi, že staré knihy (žiaľ v maďarčine a nemčine :D) a noty boli voľne položené a mohla som si ich prelistovať. Pred kaštieľom bolo ešte menšie jazierko s kačkami, kde si chodili na lavičky oddýchnuť aj domáci. Testovali sme nebojácnosť kačiek - keď im hodíte kúsok rožka, tak prídu až takmer k vám. :D Fotiek bude dosť, ale snáď to nevadí, aspoň si vytvoríte lepší obraz. :)

Kúsok leta

Zašli sme si po kúsok leta, ktoré máme takmer za domom. Tesne pred západom slnka, keď má pole najkrajšiu farbu. Až takú, že nevnímam okolité domy, ktoré clonia vo výhľade, lebo nechávajú štrbinku presne pre jeden osamelý strom. Niekedy zabúdam na pocity, ktoré mám pri rýchlych foto-výpadoch z domu, preto som rada, že som si ich prednedávnom pripomenula. Lebo občas naozaj stačí tak málo, vybehnúť von a tešiť sa z maličkostí, pretože všetko je v poriadku. Slnko je nezvyčajne veľké a oranžové, večery na balkóne sú tak príjemné, kníh na čítanie mám dosť, stačí si len vybrať z poličky. Stačí nepremýšľať zbytočne veľa, nebičovať sa pocitmi viny, ak som na svoje pomery málo produktívna, ale miesto toho sa pozitívne motivovať. 

Budem si užívať ďalšie kúsky leta (nie že chcem, nie že sa budem snažiť, budem!), lebo napriek tým neznesiteľne horúcim dňom je leto super, ak si ho rozložíme na drobné. Sú to výlety, dovolenky, veľa voľna (priveľa voľna!), za ktorým nám bude potom aj tak smutno, knihy, seriály... (Doplňte si ďalšie vlastné aktivity :)) Proste mám pocit, že tohtoročné leto je fajn, dokonca oveľa lepšie ako to minuloročné (aj keď je ešte len v polovici). Toľko mojich výlevov a ód na ročné obdobie, na ktoré možno zmením názor, keď vyjdem poobede von. :)

Košická ZOO

Zoologická záhrada v Košiciach je cez leto takmer povinná jazda. Ale mne to vôbec nevadí, práve naopak. :) Jediné, čo sme museli pretrpieť, bola dlhá cesta preplneným autobusom, naspäť sme už išli radšej taxíkom. :D Keď sme boli v ZOO naposledy, vynechali sme tučniakov. Práve tučniakov, ktorých som tak chcela vidieť! Preto sme teraz išli na moju žiadosť pekne zaradom, aby sme na nič nezabudli, no napriek tomu sa nám podarilo obísť surikaty a plameniaky, damn. :D Ale tučniaky som konečne videla, dokonca sme ich stihli počas kŕmenia a dozvedeli sme sa čo-to zaujímavé. Majú to super vymyslené, a hoci je to asi hlavne pre deti, ja som sa potešila rovnako. :D Tá istá pani, čo kŕmila tučniakov, mala na starosti aj tulene (aj tie sme si prezreli počas kŕmenia - podávali plutvičky a na súši sa hýbali ako nadrozmerné červíky, proste super zlaté). 

Celkovo som sa pri návšteve ZOO cítila tak trochu ako v detstve, prihovárala som sa zvieratkám, dotýkala sa tých, čo sa nechali... Kto ma pozná, tak to chápe. :) Takmer na každej fotke som mala preto ruku za plotom (som celá). :D Dokonca lemury (hneď na prvej fotke) boli také zlaté, že nám chytali ruky svojimi malými pacičkami, ale viete, tak priateľsky, nebolo sa čoho báť. Inak opice veľmi nemám rada, lemuriky sú však výnimka, dokonca som jedného mala dlhú dobu na kľúčenke, haha. A kto by čakal, že najväčšou atrakciou sú šelmy - vyvediem vás z omylu. Šelmy sú síce krásne, ale väčšinou sú schované alebo o vás nemajú záujem. Zato také obyčajné ovečky, kozy, kačky, labute či srnky prídu až k vám, nechajú sa pohladkať alebo nakŕmiť, a to je podľa mňa väčší zážitok. Celkovo pôsobila ZOO čisto a priestranne, pohodlne aj pre zvieratká. Na každom kroku lavička, toalety, bufety; ešte aj reštaurácia, kde nám nechutilo, sa polepšila a odchádzali sme spokojní. Ak to teda nemáte do Košíc ďaleko, návštevu ZOO vám vrelo odporúčam. :) 

Výlet na Ľubovniansky hrad

Niektoré miesta navštevujem často viackrát, najmä tie blízke, ktoré mám stále na očiach. Podľa fotiek by ste možno ani nezistili, že ide o jedno a to isté miesto, lebo sa stále správa inak. Východ či západ slnka, pekne či hmlisto, jar, leto, jeseň, zima... Hrady sú však statickejšie a veľmi sa pohľad nemenia. Navštevujeme ich väčšinou počas príjemného letného dňa, takže ani počasie nie je také rozmanité. Myslíte však, že mi to bráni zakaždým so sebou brať foťák? :) Ani náhodou. Bez neho si totiž neviem predstaviť takmer žiaden výlet. Snažím sa však, aby boli fotky zakaždým trochu iné, všímam si iné miesta, uhly. Fotenie mi občas ukazuje zákutia, ktoré by som inak možno prehliadla. Len výhľadov z vyvýšených miest sa neviem nikdy nabažiť, tie odfotím zakaždým, aj keby neviem čo. Možno si pamätáte tieto fotky z minulého roka, z rovnakého miesta. Snáď vás zaujmú aj tohtoročné. :) 

Doma máme jar

Ani neviete, aká som rada, že sa to vonku konečne začína podobať na jar. Hoci je dnes naozaj chladno a fúka severný vietor, svieti slnko, a to je pre mňa hlavné. Konečne som zhodila čižmy a "prezula" do prechodných topánok. Konečne je na slnku teplejšie a vidno záblesky zelenej v tej hnedej krajine. Už len nech sa zazelenie všetko, nech rozkvitnú stromy a budem najšťastnejšia. :) Zima bola akási dlhá, napriek tomu, že takmer žiadna nebola, a že zbehla rýchlo (mindfuck).

A čo doma? Tam už máme jar dávno. Obklopujeme sa tulipánmi a narcismi, ktoré žiaľ rýchlo odkvitnú, a tiež orchideami, ktoré si čoraz viac obľubujeme. Vyťahujeme veľkonočné ozdoby a vešiame na konáriky malé vajíčka a drevenú ozdôbku, ktorú som kúpila na hand-made bazáriku a ktorá je vzácnejšia, lebo je len jedna. A hladkáme mačku, ktorú jarná únava zloží v každom ročnom období. 

Labute

Keď som sa minulý týždeň dozvedela, že u nás na rybníkoch je labuť, plán na ďalší víkend bol jasný. Takmer som zabudla, aké je to vydať sa na prechádzku skoro ráno, len sama so sebou a s fotoaparátom. V poslednom čase fotím len veci ohľadne školy, ktoré putujú do článkov. Niežeby ma to nebavilo, ale chápete. ;) Už mi to normálne chýbalo.

A tak som sa dnes na tú prechádzku vydala, v duchu som si pritom celý čas hovorila "prosííím, nech tam je, nech neodletela". Musela by som mať smolu, keby po štyroch týždňoch odletela práve teraz. No keď som prišla k rybníkom, nikde nikoho a ničoho. Nepokazilo mi to náladu, začala som fotiť aspoň okolie, no keď som sa o pár sekúnd otočila, z diaľky plávali dve krásne biele labute. Dve!! V tom rannom tichu patrili len mne, prišli úplne blízko a vôbec nemali strach. Ochotne sa nechali kŕmiť a fotiť. Ani neviem, ako dlho som pri nich bola a len tak sa dívala, ale fotiek na vytriedenie som mala asi milión. Na odchod som sa dala, až keď prišiel pán, ktorý ich vraj chodí kŕmiť každý deň. Možno si tiež v duchu vraví, že sú to jeho labute. V skutočnosti nepatria nikomu, ale som rada, že som si ich  dnes na chvíľu požičala, a že som vďaka nim mala také krásne ráno.