Čiernobiela krajina

Posledné dni vyzerala krajina okolo cesty aj spoza okna domu čiernobielo. Čierne stromy, biely sneh, šedá obloha. Potom šedá hmla, šedá cesta, hnedo-šedá zem. Po čase to bolo celkom únavné a mala som pocit, že to počasie už nikdy neskončí. Ale muselo byť obdobie, keď som sa aj z hmly a sychravého počasia radovala, inak by nevznikli tieto fotky. Teraz, keď pomaly začína tráva naberať svoju zelenú farbu a obloha je modrá, už to ani nie je pravda. Neviem sa dočkať jari, no musím sa so zimou ešte poriadne rozlúčiť pri spomínaní na fotky, ktoré sa tu mali objaviť dávno. :D Takže ak máte už zimy pokrk, snáď mi to odpustíte, no to by som nebola ja, keby som prispievala aktuálne.

Obyčajná prechádzka

Bolo ťažké priznať si, že leto je nenávratne preč. Najmä keď som posledný naozaj teplý týždeň preležala chorá v posteli a dokopy sa dala, keď sa ochladilo. Vedela som, že za týmto letom mi bude smutno, lebo bolo presne také, ako ho mám rada. Nie každý rok sa totiž podarí. Ale nemôžem si nič vyčítať, lebo som si ho užila najviac, ako som vedela. Medzi tie príjemné dni rátam aj jednu obyčajnú prechádzku s naším psom, keď stačilo mať oblečené krátke tričko. A to bolo len minulý týždeň! :) (Ráta sa teda aj babie leto.) Všetko naokolo bolo také pekné, tiché, aj známe miesta sa mi zdali akési zaujímavejšie. A stretla som modlivku!!

Zákutia Liptovského Hrádku

Som vďačný turista. Väčšinou sa mi páči všade, kde som, lebo na každom mieste sa podľa mňa dá nájsť niečo pekné. Samozrejme, ak je cieľom výletu výhľad zo skaly, príroda či staré budovy, nemusím sa veľmi snažiť hľadať, ono je to všade okolo mňa. Možno je to zapnutým "turistickým módom", tým, že mám dobrú náladu a príjemnú spoločnosť, no na tieto miesta spomínam rada. Aj keď sa možno nezdajú na prvý pohľad výnimočné, zákutia Liptovského Hrádku som si veľmi obľúbila. A týmito fotkami sa poslednýkrát vraciam ku krátkemu pobytu v spomenutom malom mestečku. :) 

Poštátnicové eufórie

Som bakalárka! Juchú! Po mesiaci intenzívneho učenia a ešte intenzívnejšieho stresovania som sa dočkala dňa, kedy to skončilo. Ako asi všetci okolo mňa, aj ja som mala pocit, že nič neviem, všetko som zabudla, že to bude hrozné, že skolabujem. Navyše keď som ráno čakala na zastávke na autobus, pridala som si trocha stresu navyše. Pol hodiny nechodil žiaden autobus, ľudia na zastávke tiež nevedeli, čo sa deje, a za ten čas sa ich tam nazbieralo celkom dosť. Potom prišlo naraz asi 12 autobusov, ak nie viac, no žiaden nešiel mojím smerom. Uf! O 25 minút som mala byť v škole (ešteže som šla v predstihu), a keby nebývala blízko babka s dedkom, asi by som volala taxík. Napokon som to samozrejme stihla a keď som napokon pred sebou uvidela test, akosi zo mňa všetko opadlo a už som sa len sústredila na to, aby som odpovedala čo najsprávnejšie. Esej som písala dokonca o Game of Thrones (naj naj naj seriáli ever), čo by som nebola ani len tušila. :D

Som zástancom toho, že keď už nejaký test dopíšem, tak sa snažím myšlienky naň zahodiť do najhlbšieho podvedomia a netrápiť sa tým, ako som čo napísala. Lebo to nemá zmysel, už sa to predsa nedá zmeniť. Nejakým rečiam som sa, samozrejme, nevyhla, no to už k takej dôležitej udalosti asi patrí. Vlastne som bola takmer celý deň v škole, a akosi zázračne to zbehlo, aj keď sme na výsledky čakali do štvrtej. Z kamarátok som išla prvá, lebo každý chcel ísť radšej posledný. :D Až keď som vstupovala do miestnosti, prvýkrát v ten deň sa mi začalo ozývať srdce a zavalila ma horúčava, no trvalo to tak krátko a dopadlo to tak šťastne, že som netrpela dlho. Bolo to celkom vtipné, ako na každom, kto vychádzal z kabinetu, bolo hneď vidno, že spravil. Široké úsmevy, slzy šťastia a výskanie. Z výrazov tváre mojej kamarátky by sa dala vyrobiť vtipná koláž typu before and after, taký rozdiel to bol. A ešte vtipnejšia bola jej reakcia: "Nemám tam ísť ešte raz, spýtať sa, či sa nepomýlili?"

Takže mám teraz prázdniny, naozajstné voľno, môžem robiť čo chcem a mám kopec času, a ešte len si to pomaly začínam uvedomovať. Asi som si príliš zvykla na to nekonečné učenie, haha! Tematicky pripájam fotky z prostredia školy, keď je naša ulica najkrajšia počas roka, keď naplno kvitnú sakury. Opäť som rada, že som ich stihla (vlastne prvýkrát) odfotiť, lebo potom opadajú dosť rýchlo a už mám smolu. Opäť moje fotenie vyzeralo vtipne. Najskôr som 15 minút sedela na lavičke a tvárila sa nezúčastnene a popri tom čakala, kým sa vyprázdnia zastávky a okolie. Akosi mám sama so sebou problém, chodiť s foťákom na krku, keď som sama. Mám paranoidné predstavy, že každý pozerá na mňa a cítim sa pre to blbo. Pravdepodobne sú to len moje domnienky, ale nepomôžem si. :D Učím sa s tým ale bojovať!

Ravda 3 - Výlet do Nesebaru

Keďže je Ravda len pár kilometrov od Nesebaru, a to je, ako možno viete, pekné historické mesto, hneď som vedela, že tam aspoň raz pôjdeme. Na suveníry a fejkové čačky veľmi nie som, ale práve z Nesebaru mám jedny pekné medené náušnice, ručne tepané, tak som si myslela, že možno opäť niečo zaujímavé objavím. Navyše celé mestečko je podľa mňa veľmi pekné a výhľad na more krásny okolo celého ostrovčeka.

Akurát, že sme asi rozum nechali na izbe, keď sme sa na výlet vybrali o jedenástej (na obed) a navyše peši (celkom dlhá prechádzka), lebo sme nemali potuchy, ako chodia autobusy (beriem vinu na seba, nechcelo sa mi čakať, kým nejaký príde :D). Kým sme prišli na miesto určenia, obaja sme mali dosť a trošku nás pripieklo, o tom, že sa mi spravili otlaky, som radšej pomlčala. Po obchodoch sa nikomu už pozerať nechcelo, špagety na obed neboli bohviečo, ale tak aspoň výhľad na more bol naozaj krásny. Kartu do digitálu som zabudla v notebooku, takže toto sú vlastne jediné spomienky na podarený výlet. Naspäť sme šli bezpodmienečne autobusom a na izbe nastavili klímu asi na 20°C. :D

Ale s priateľom sme usúdili, že sme toto leto príliš málo nadávali na teplo. Je to taký ukazovateľ vydareného počasia. Veď takmer celý august bol pomerne chladný a teraz to vonku tiež nie je žiadna sláva. Nestíham si zvyknúť, že jeden deň sa dusím v krátkych veciach a na druhý deň musím brať pomaly bundu. Brala by som, aby som aspoň do novembra mohla hundrať, ako je teplo. :D

Výlety

Po dlhom čase by sa možno patrilo prísť s niečím bombastickým, ale ešte cítim únavu v nohách z dnešného cyklovýletu a mám chuť vám ukázať tieto výletové fotky. Zo dní, keď bolo pekne a teplo, boli prázdniny a takto rodinne sme trávili voľný čas. 

Prvé sú z Múzea letectva v Košiciach, kde som bola prvýkrát a ani som nečakala, že tam bude toľko lietadiel a že to bude také zaujímavé :) Fascinovali ma detaily a modrý strop v jednom hangári. Aj som si pri toľkých lietadlách pokope spomenula, ako som pred pár rokmi letela maličkým lietadlom. Neviem, či by som sa odvážila druhýkrát, ale neľutujem, že mám taký zážitok. Keď už sa odvážim do niečoho, kde mi hrozí riziko, radšej na to nemyslím, aby som si to všetko užila. Ak by sa niečo malo stať, aj tak by som to neovplyvnila, tak načo si to pokaziť dopredu. :D

Druhá várka je z Bardejovských kúpeľov, kde som bola naposledy ako malá a všetko mi bolo také cudzie, akoby som tam bola prvýkrát. Ale tie kúpeľné oblátky, hmm, tie sú mi dobre známe a keď na ne spomínam, dala by som si znova.

Múzeum letectva v Košiciach

Bardejovské kúpele

Niekam preč

Aj vy sa tak vždy tešíte, keď niekde idete? Vraví sa, že sa netreba veľmi tešiť, ale dá sa to? Už o pár hodín budem na Domaši a na budúci týždeň v Bulharsku. A teším sa pre milión dôvodov. Tak snáď všetko dobre dopadne. Momentálne som akosi bez slov. Obchádza ma filozofická nálada (čo je pre moje šťastie asi dobre :D), akosi mi už ani nevadí, keď nič nerobím (hoci sa to prieči mojej povahe) a v poslednom čase som celkom spokojný človek. Už chýba len trochu zábavy, slnka, vody etc., ale to všetko bude :) Pripájam fotky z malého výletu do prírody, ktoré možno nie sú ničím výnimočné, ale vyvolávajú vo mne príjemné pocity. Krajina navôkol, výhľady na mesto, ten (prehnaný) pocit, keď sa cítim ako dobrodruh, pretože som na novom mieste (:D) a podobne, to môžem. 

Veľkonočný pondelok

Ak by som mala povedať, aký sviatok naozaj, ale že naozaj nemám rada, tak by to bola Veľká noc. Mám to tak odmalička, hlavne kvôli olievačke, ktorú som nikdy nemusela. Povedzte mi, je na svete dievča, čo to má rado? :D No na Veľkonočnom pondelku mám predsa len jednu vec rada. Že keď chlapci prídu domov z olievania, ideme celá rodina (aj babka a dedko, aj ujo s rodinou) kdesi na výlet. Nie vždy, ale väčšinou áno. Raz sme boli aj keď pršalo a bola taká zima, že ani dva svetre a lyžiarska vetrovka mi nestačili na zahriatie.

Tento rok však bolo pekne a vybrali sme sa do poľskej Krynice. Pozemnou lanovkou, alebo ako sa to nazýva, sme sa vyviezli hore na kopec v meste, kde sa deti zabavili na atrakciách. Dole sme už zišli peši cez les a stretli sme srnku prebiehajúcu pár metrov od nás a krásne labute. A pár žien, čo mali na turistickom chodníčku (smerujúcom dole kopcom) obuté topánky na vysokom opätku a iritovali ma. Ale príroda bola pekná. Prešli sme sa aj po meste, ktoré je inak najväčším kúpeľným mestom v Poľsku, dali sme si pizzu a zmrzlinu a pobrali sa späť.

Po ceste domov sme sa ešte zastavili pri akýchsi rybníkoch, už na Slovensku, kde sme do seba napchávali zvyšky veľkonočných jedál a koláčov, a dokonca aj vína a všeličoho. Môj žalúdok bol za to v ten deň veľmi vďačný, heh. Hádzali sme žabky do vody (ja nie, ja viem hodiť len jednu žabku, a to sa nepočíta), ešte si trochu oddýchli a spravili si spoločnú fotku. A že nás bolo celkom dosť. :)