Spišský hrad na Veľkonočný pondelok

Veľkonočný pondelok sme zakončili výletom na Spišský hrad. Je to taká slovenská klasika, no naposledy sme tam boli už veľmi dávno, takže ako pri predošlej návšteve Betliara - všetko bolo pre mňa takmer nové. Na rozdiel od Betliara sme však po celý čas stretávali tých istých zopár ľudí, často sme okolo seba nevideli nikoho. Možno to bolo veľkou rozlohou hradu alebo počasím, ktoré bolo celý deň veľmi premenlivé a každú chvíľu to vyzeralo, že sa strhne lejak (nič také sa napokon nekonalo), ja som sa však nemohla sťažovať.

Teda... až na to, že sme sa na hrad vybrali cestou z mesta, teda tou dlhšou cestou, do kopca, okolo celého hradu. Aj na hrade to boli samé schody, takže na konci dňa som nechápala, že to moje boľavé koleno zvládlo. Doma som si potom už len ľahla a oddychovala až do večera, čo vlastne nebolo veľmi dlho. :D Napriek menšej fyzickej záťaži sme si zachovali po celý čas dobrú náladu a ja som sa teraz, takmer po dvoch týždňoch, rada vrátila k týmto fotkám. :)

Kaštieľ Betliar po štvrtýkrát

Ako o mne už možno viete, mám veľmi rada výlety (akéhokoľvek typu) a teším sa na každé miesto, kam sa rozhodneme vybrať. Rovnako rada mám naše hrady a zámky, a hoci som na Betliari ako dieťa bola dokopy trikrát, nič z interiéru som si už nepamätala a všetko bolo pre mňa tým pádom úplne nové.

Kľukatá cesta smerom na Betliar, neznáme okolie za oknom, neznáme lesy, zastávka U vodnára na obed (posledné dve fotky, jazero Úhorná - mimochodom, majú tam skvelú kapustnicu!)... Jedine záhrada mi bola akási povedomá a kým sme sa dostali na rad, mohli sme sa po nej do sýtosti poprechádzať. Hoci stromy boli ešte bez listov, tráva sa už pekne zelenala a bolo teplo takmer ako v lete.

Stihli sme úplne posledný vstup. Bohužiaľ, inou formou sa dovnútra nedostanete, musíte ísť spolu so skupinkou ďalších ľudí a na všetko je len jedna hodina (aspoň pre mňa to bolo málo, no chápem, že sa musí dať priestor aj iným). Vystihli sme prvú nedeľu v mesiaci (vtedy je vstup zadarmo) a návštevníkov prišlo naozaj dosť. Viem, že pri fotkách ľudoprázdnych interiérov tomu nebudete veriť, ale iba s pomocou mojej trpezlivosti a rýchlosti (kým niekto nevojde do záberu :D) sa mi to ako-tak podarilo. Aj svetelné podmienky boli veľmi náročné pre fotenie (asi z dôvodu ochrany nábytku a obrazov, aspoň si to myslí moje všeznalecké ja), takže nečakajte miestnosti zaliate svetlom ako v seriáli 1890.

Aj napriek toľkým ľuďom, dlhej ceste, horúcemu počasiu a o poznanie chladnejšiemu kaštieľu som si to užila. Veď sa pozrite na tie nádherné izby, pootvorené kúpeľne (prístupná bola len jedna) a prírodu okolo... Dokonca ma zaujalo niekoľko naozaj krásnych obrazov (a to som realizmus nikdy nemala veľmi v obľube), starých fotiek a exotických doplnkov (napríklad aj z Číny a Egypta). Ak budete mať možnosť, určite by som vám návštevu kaštieľa odporúčala. No ja sama by som nabudúce radšej riadne zaplatila s nádejou, že skupinky budú menšie! :)

Čiernobiela krajina

Posledné dni vyzerala krajina okolo cesty aj spoza okna domu čiernobielo. Čierne stromy, biely sneh, šedá obloha. Potom šedá hmla, šedá cesta, hnedo-šedá zem. Po čase to bolo celkom únavné a mala som pocit, že to počasie už nikdy neskončí. Ale muselo byť obdobie, keď som sa aj z hmly a sychravého počasia radovala, inak by nevznikli tieto fotky. Teraz, keď pomaly začína tráva naberať svoju zelenú farbu a obloha je modrá, už to ani nie je pravda. Neviem sa dočkať jari, no musím sa so zimou ešte poriadne rozlúčiť pri spomínaní na fotky, ktoré sa tu mali objaviť dávno. :D Takže ak máte už zimy pokrk, snáď mi to odpustíte, no to by som nebola ja, keby som prispievala aktuálne.